Cannes to nie je, alebo Buďme vďační aj za to, čo máme

Neviem presne, čo to o mne vypovedá, ale Vianoce sa u mňa už niekoľko rokov v obľúbenosti decembrových sviatkov držia až na druhom mieste. Narodeniny ukrižovaného stolára sú síce fajn vec, ale tá najväčšia zábava (darčeky, nevykostený kapor, pohotovosť) trvá v tomto prípade len jeden deň. Štedrý. Naproti tomu v Auparku mi už nejaký ten rok ponúkajú filmovo štedrých dní osem. Matiku jednoducho neoserieš.
Keď hovorím o dňoch štedrých, tak vôbec nepreháňam. Katalóg ponúkaných filmov sa tento rok naozaj pochlapil, až sa mi pri prvom prezretí programu nechcelo veriť, aké skvelé kúsky dokázali organizátori zohnať. Ľahko sa chodí do kina, keď vám ponúkajú nového Polanskeho, Wong Kar-waia, Wendersa, von Triera, Clooneyho a Jarmuscha.

Kľúč k výberu niektorého z tých 184 filmov má, samozrejme, každý iný. Niekto si vyberá neznáme filmy v nádeji, že narazí na nejakú „dobrú haluz“ z Filipín či Namíbie, ktorú by inak nemal šancu vidieť a s ktorou potom bude machrovať pri pive. Ja patrím do skupiny, ktorá stavia na istotu a chodí na známe mená a často oceňované snímky, takže žiadny dobrý tip na uzbeckú westernovú eroticko-dokumentárnu komédiu v tomto texte nenájdete. Na druhej strane nájdete pár postrehov o filmoch, ktoré by mali v najbližšom čase prísť aj do bežnej distribúcie. Aspoň dúfam.
Ani predpokladané festivalové hity človek nestihne vidieť, ak trávi pomaly viac času v press-centre ako v kinosálach, čo bol tento rok aj môj prípad. Nemôžem sa však sťažovať, keďže pravú festivalovú atmosféru, ktorú si Bratislava buduje veľmi ťažko a pomaly, je, žiaľ, zatiaľ cítiť viac medzi novinármi než medzi divákmi. Niet sa však čomu čudovať, pretože vytvoriť príjemnú atmosféru v strede veľkého nákupného centra, ktoré sa hemží davom predvianočne vystresovaných nakupujúcich, určite nie je ľahká úloha. Festivalový klub pred hlavným vchodom nie je zlý nápad, napriek tomu väčšinu času zíval prázdnotou. Škoda.

Atmosféru teda ešte nemáme, zato sme tento rok mali Vanessu Redgraveovú. Od Zväčšeniny už nejaký ten rok prešiel, ale táto žena má stále obrovskú charizmu a šarm. Musím priznať, že za pár minút, ktoré mi venovala, ma svojou energiou a britskou eleganciou príjemne očarila. Vždy dobre padne, keď sa „hviezda“ nehrá na hviezdu. Okrem Vanessy ma potešilo aj to, že filmy, od ktorých som veľa očakával, ma nesklamali. Zabijem Nixona treba vidieť už len kvôli Seanovi Pennovi. Je skvelé, že ešte neskončil s hereckou kariérou, ako to často a s radosťou oznamuje. Bola by ho obrovská škoda.
Eros – tri filmové poviedky od Soderbergha, Wong Kar-waia a Antonioniho – zobrali mnohí diváci ako kŕčovitý gýč. Nesúhlasím, ale veď uvidíte sami, film pôjde aj v našich kinách.

Je mi trochu ľúto, že vrchol festivalu pre mňa prišiel už na tretí deň, lebo prekonať skvostnú novinku režiséra Wong Kar-waia 2046 (viď. obr) sa v mojich očiach už nikomu nepodarilo. Komu sa páčila obrazová poetika Stvorených pre lásku, má sa na čo tešiť. Výborné filmy sa tým však zďaleka neskončili. Americká dráma Crash sa síce z nepochopiteľných dôvodov nedostala do kín, no dá sa zohnať na DVD, rovnako silno odporúčam. George Clooney je nielen sympaťák, ale aj sľubný režisér. Dobrú noc a veľa šťastia je čierno-biely pseudo dokument a hlavne zaujímavý filmový zážitok.

Neveril som, že Lars von Trier udrží vysokú latku, ktorú nastavil Dogvillom, ale opäť som sa raz, našťastie, mýlil. Manderlay, druhá časť jeho „americkej“ trilógie, dokazuje, že von Trier nie je len citový manipulátor. Je to aj prefíkaná sviňa. Potešili aj Česi, ktorí si filmom Štestí Bohdana Slámu možno zarobili na ďalšieho Oscara. Úprimne by som im ho prial. Na záver spomeniem ešte dvojicu Jim Jarmush – Bill Murray. Na ich Zlomené kvetiny je čistá radosť pozerať.

Tento rok bolo naozaj z čoho vyberať. Ani pivo v multiplexovom vestibule nebolo drahé. Dokonca aj Liev Schreiber (známy napr. z Vreskotov) v poslednej chvíli prišiel. Festival sa konečne uberá dobrým smerom, len mu ešte chvíľku potrvá, kým si vybuduje vlastnú tvár a tradíciu. Nemôžeme hneď čakať zázraky, tie prichádzajú pomaly. Aj keď sú Vianoce.