Wagah - hranica, na ktorej sa kričí a hrá vojenské divadlo

Severnú hranicu medzi Pakistanom a Indiou, nazvanú podľa najbližších dediniek Wagah/Attari, môžete prejsť len pešo. Zatiaľ neexistuje žiadna automobilová ani vlaková doprava. Svojím zvláštnym statusom tak symbolizuje zložité vzájomné vzťahy medzi dvoma bývalými časťami jedného celku. Rok rozdelenia Indie 1947 si na oboch stranách pripomínajú stále, je prítomný v politike, umení i v samotných ľuďoch. Pri vzájomných útokoch zahynuli vtedy takmer 2 milióny ľudí. Moslimovia sa dobrovoľne i nedobrovoľne sťahovali do Pakistanu, z Pandžábu zase na juh utekali hinduisti a sikhovia, ktorí pri rozdelení dúfali vo vlastnú samostatnosť. Britskí arbitri v Londýne rozhodli o rozdelení úrodnej a bohatej oblasti. „Džentlmen, čo to v Londýne delil, v živote nebol v Indii,“ horlí za stolom britská Indka. Sedíme pri večeri v amricarskom hoteli. Do Amricaru prišla so svojím írskym manželom a staručkou matkou, ktorá kedysi utekala z krvavého Pandžábu. „Nechali na druhej strane všetko, polia, domy, všetko...“ Na miesta svojej mladosti prichádza až teraz. Zajtra chcú prejsť do Pakistanu. Majú obavy o jej srdce.

Vojenské divadlo
Každý návštevník prechádzajúci hranicu je vzácny, a tak sa k nemu pohraničníci aj patrične správajú. Milo a s úsmevom sa vypytujú na všetko možné, zapisujúc údaje o „klientovi“ do veľkých kníh. Skúsiť si tieto vzdialenosti na vlastných nohách má svoje čaro najmä pre toho, kto je do vzájomných indicko-pakistanských vzťahov aspoň trochu zasvätený. Sú rozporuplné: na jednej strane blízke, spojené minulosťou i spoločným kultúrnym dedičstvom a nakoniec aj jazykom, či už pandžábčinou alebo urdu, na strane druhej vzájomným podozrievaním. Pakistan podozrieva Indiu z nadradenosti subkontinentálnej mocnosti a ignorancie, India zase Pakistan z tichej podpory terorizmu.

Vlajková ceremónia, ktorá sa koná dennodenne po uzavretí hranice o 16:00, sa pre nás začína nezvyčajne. Cez sklenenú stenu colného úradu registrujeme prudký beh desiatok ľudí. Utekajú odušu k hranici. Podľahneme panike, rýchle schmatneme ruksaky a bežíme tiež. Po chvíli, ocitnúc sa na tej strane cesty, kde nik nebeží, sa so synom upokojíme. Colník opretý o roh budovy nám vysvetlí, že na hranici sú vyhradené miesta pre turistov, takže sa nemusíme báť. Ideme teda krokom, stále sa zväčšujúci dav na druhej strane spomalí, všetci musia prejsť bezpečnostným rámom. Na opačnej strane cesty nás stojí niekoľko, objavil sa obrovský džíp, až k hranici priviezol nejakú miestnu VIP rodinu. Spolu s nimi sa preplietame prístupovými chodníčkami na miesto konania veľkého vojenského divadla. Po nás otvárajú závory aj pre ostatných. Malý betónový amfiteáter zaleje vlna divákov. Čakáme dlho, ozývajú sa píšťalky vojakov v parádnych červenohnedých uniformách a ľudia napodiv ich strohé rozkazy počúvajú, aj keď všade je chaos a hluk. Asi dvanásťročný chlapec si na pokyn vojaka okamžite sadne. Keď sa vojak odvráti, gestikuluje dohora matke, že musí zostať dole. Na hlave má vlasový chocholček prikrytý šatkou. Sikhské náboženstvo, jedno z najmladších na svete, zakazuje mužom strihať sa i holiť.

V popredí, na ceste medzi hranicami, sa objaví skupinka mladých sikhov v turbanoch, ozve sa bubon a trúbka. Mladíci náruživo tancujú a spievajú. To sú takí divadelní predskokani. Po ďalšej chvíli, okolo piatej hodiny, sa odkiaľsi objaví indická zástava. Dav si ju podáva, dotýka sa jej. Keď dorazí k mladíkom, behajú s ňou štafetu k bráne na hranici a späť, za obrovského aplauzu a podpory publika. Všade sa ozýva rev a emócie stúpajú. „Zindabád Hindustán!“ dramaticky skanduje dav.

Nad bránou ešte stále vejú oproti sebe dve zástavy, zeleno-biela pakistanská a oranžovo-zelená indická. K hranici ráznym vojenským krokom dopochoduje suita vojakov, brána sa otvorí, vojaci sa svižne pozdravia, údajne si vymenia i hrozivé pohľady a vlajky sa začnú pomaly spúšťať dole. Je nevyhnutné dodržiavať rovnaké tempo, aby jedna nebola dole skôr ako druhá. Symboly sú symboly.

Všetci naťahujú krky, držia nad hlavami fotoaparáty a cvakajú. Indov i Pakistancov v otvorenej bráne zalieva blikajúce svetlo. Zástavy sa postupne zošmyknú dole, vojaci ich poskladajú a slávnostne odnesú.

Na túto ceremóniu sa denne zíde okolo troch tisícoviek ľudí z indickej strany. Návštevnosť vraj nie je menšia ani na pakistanskej strane, v čase ramadánu je však omnoho nižšia. Začína sa sviatok EID ul Fitr, oslava konca pôstu, niekedy prirovnávaná k našim Vianociam. Oslavuje sa aj na indickej strane. Žije tam takmer rovnaký počet moslimov ako v Pakistane.

Modrá je farba úderníkov
Sikhovia boli vyhlásenými vojakmi, veľa z nich slúžilo i v britskej armáde. Ich národná uniforma je modrá a označovala vždy, že ide o váženú osobu. Túto nebeskú farbu si zrejme bez povolenia privlastnila aj iná skupina s menej dôstojným povolaním. Medzi hranicami behá množstvo mužov v akýchsi modrých plášťoch a modrých turbanoch. Sú to nosiči. Preberajú od svojich pakistanských kolegov v drevených škatuliach náklad sušeného ovocia. Toto ručné prenášanie tovaru z nákladných áut, ktoré nemôžu prejsť cez hranicu, je neľahkou obštrukciou vo vzájomnom indicko-pakistanskom obchode. Majiteľ nákladu mi vysvetľuje, že preváža sušené ovocie z Afganistanu. Prekladajú práve druhé auto a cez deň títo chudí mužíci v papučkách zvládnu 8 až 9 áut. Neúnavne kmitajú po celý čas, až do uzavretia hranice.

Hranica, na ktorej sa kričí
Diskusia o štatúte inej citlivej hranice medzi Indiou a Pakistanom pokračuje, stlmená dôsledkami zemetrasenia, ktoré Kašmír postihlo. Deliaca čiara tam leží v údolí rieky Nílum a z oboch strán ju okrem domácich armád strážia vojská OSN. Z času na čas sa susedia vzájomne ostreľujú. Miesto, kde je rieka najužšia, často navštevujú príbuzní z oboch strán, po vode si posielajú darčeky a snažia sa porozumieť, čo chce povedať druhá strana.

Päť dočasných priechodov, otvorených pre rýchly presun pomoci, obľahli ľudia a noviny priniesli obrázok muža, ktorý so synom v náručí chcel prebehnúť na opačnú stranu. Občasné autobusy sa často stávali terčom tzv. „bojovníkov za slobodu“. Politické rozhovory o Kašmíre medzi prezidentom generálom Mušarafom a indickým premiérom Manmohanom Singhom pokračujú .

Zblíženie v rytme popu
Pred niekoľkými rokmi bola hranica Wagha svedkom stretnutia pakistanských a indických hviezd pop-music. Vzájomné objatia striedali slzy a šťastné úsmevy. Jedna z manažérok vysvetľovala, že v Pakistane žije jej babička, ktorú nikdy nevidela a mnoho ďalších príbuzných. Vízový režim je neúprosný. Studené oficiálne postoje potom pomáhali zmeniť spoločné koncerty na oboch stranách hranice.

„Ja si vás pamätám, prechádzali ste hranicu pred piatimi dňami!“ víta nás pohraničník. Vedľa zastane nosič, ktorý z auta vychmatol môj ruksak a vyhodil si ho nad hlavu. Tu sa to jednoducho bez nosičov nenosí. „Pozrite, toto je môj podpis!“ otŕča mi môj pas. Kývam s úsmevom hlavou a rozmýšľam, či táto srdečnosť niečo neznamená, či sa odo mňa niečo nečaká. Jasná európska deformácia. Slušnosť, hraničiaca s k

Viera Langerová  viac od autora »
Vaše reakcie [3]