Norbulingka - sídlo usilovných

Krišna je modrý
Keď dôjde rad aj na hinduistické chrámy, zásuvky v mojej hlave sú už preplnené. Ale aj tak sa snažím všetko si zapamätať. Keď sa však už po desiatykrát v priebehu hodiny pýtam sprievodcu, ako sa volá ten modrý, začne na mňa zazerať. Prichádzame do Bhagsu, jeho rodnej dediny. Je tu malá hinduistická svätyňa, zasvätená Šivovi. Postavil ju v 16.storočí miestny radža. Kupujeme najprv obetu prasad a na podnose, na boso, nesieme saduovi, ktorý sedí vo vnútri malej svätyne. Sadneme si pred neho, odovzdáme podnos. Striedavo točím a striedavo vykonávam, čo mi kážu, takže kontinuita všetkých úkonov môže byť v mojom podaní chaotická. Hádžem do ohňa hlavičky kvietkov, potom dostávam paličkou na čelo červený štrich, na zápästie červený vlnený náramok a ideme domov. Sadu je zrejme niečo ako kazateľ alebo kostolník. V každom prípade to nie je hlavný mních, ten vraj v chráme práve nebol, a preto tam sedel sadu. Vykonával však všetko, takže som vraj o nič neprišla.

V stupňovitých nádržiach vedľa chrámu sa kúpu muži, mladí, zarastení svalovci so žiarivými úsmevmi, ako z nejakej plážovej reklamy. „Vykonávajú posvätný kúpeľ,“ upozorňuje ma sprievodca. Chvíľu ich pozorujem. Žiadna prudéria. Kult tela a jeho krásy. Dobré náboženstvo.

Topánky ostanú tu!
Náš šofér, áno, ten grgajúci, je nekompromisný. V húfe ľudí sa hádame pred chrámom Bajrešwari Devi v meste Kangra. Sme na ceste domov a ja som tvrdohlavo trvala na tejto zastávke. Hneď som ju však oľutovala. Kým sme sa vyšplhali uličkami ku vchodu, minuli sme prinajmenšom pol milióna ľudí. Hystericky som objímala svoje zaprášené topánky a s úzkosťou sa obzerala okolo, po mrakoch ľudí, mieriacich cez bránu dovnútra. „Ručíte mi za to, že tu moje shoes ostanú?“ Šofér sa na mňa pozerá červenými zúrivými očami. Mlčky a hrozivo kýva hlavou. No dobre. Idem, obzerám sa za svojimi pohodlnými koženými španielskymi topánočkami. Trčia medzi čiernymi umelohmotnými šľapkami vyzývavo a spupne.

Chrám bol široko-ďaleko známy svojím bohatstvom, a tak sem za korisťou prichádzali mnohí. V 10. storočí medzi inými i Mahmud z Gazny , ktorý svojimi poväčšine lúpežnými nájazdmi do Pandžábu razil cestu islamu na juh. Svätyňa prežila všetko. Dnes je zaujímavá skôr atmosférou ako architektonickou krásou. Keď si sadám pod starý, rozložitý strom zdola ozdobený veľkým množstvom červených stužiek, zaujme ma dvojica: mladý muž a žena o čomsi diskutujú, podľa výrazu tváre oboch nepochybujem ani na chvíľu o čom. Ale je to veľmi poetické. Dovnútra sa dnes nedostanem, pred vchodom je veľká skupina veriacich a nijako sa nezmenšuje. Nie je dobré navštevovať takéto miesta na ceste domov. Cítite, ako vám bez potrebného sústredenia uniká rozmer večnosti.

Moje topánky sú na mieste, jedna síce na jednom konci chodníka, druhá na druhom, ale to mi vôbec nevadí. Šofér spokojne grgne a ideme ďalej.

Stmieva sa
Cesta ubieha v pokojnom tempe, teda najpokojnejšom na tunajšie pomery. Na zadnom sedadle, kde sedím, sú síce bezpečnostné pásy, ale nie zásuvky, kam by sa dali zasunúť, a tak pravidelne kĺžem k prednému sklu a späť. Aj napriek postupujúcemu času sa na cestách ešte pracuje. Dvaja mladíci na pozadí obrovskej kamennej hory roztĺkajú kladivami kamene na štrk, ženy v pestrofarebnom sárí ozdobené šperkami žiaria v zapadajúcom slnku. Miešajú maltu. Obrovský valec na čerstvom asfalte. Sála z neho horúčava. Ticho za ním kráča muž v bledomodrom šalwar kamiz. V ruke má vedro. Naberá z neho pohárom vodu a pozorne leje na valec. Ochladzuje ho a potí sa.

V nastupujúcej tme dáva sporé svetlo žiaroviek nad vchodmi domov dedinám a mestám rembrantovské osvetlenie. Miestami vyzerajú jednotlivé scény ako výjavy z Biblie. Muž v handrách s hlavou omotanou turbanom stojí pred stenou, husto popísanou záhadným písmom. Potom sa otočí chrbtom a natiahne ruky dohora. Viac nevidím. Skupinka mužov okolo ohňa. Sedia, osvetlené tváre sú z iného tisícročia. Švenk, a sme zase späť. Hneď vedľa je predajňa s televízormi, z bledomodrých prijímačov sála Bollywood. Tisíc tvárí Šaruchana. V malej kancelárii sedí akýsi úradníček v bielej košeli, ruky má založené za hlavou, zrak upätý dohora, na filmový sen, ktorý nikdy nemôže byť pravdou. Už sa celkom zotmelo.

Jedna noc stačí
Hotel Ritz, to znie hrdo, ale len dovtedy, kým si človek nesadne k večeri. Vedľa pri stole sa baví nejaká multikultúrna študentská kompánia. Všetci počúvame tradičnú indickú hudbu – harmónium a sitar. A mne sa privierajú oči, večera tu mala byť už pred polhodinou. Čašníci chodia okolo a usilovne sa usmievajú. Objednala som si v poslednom záchvate dobrodružstva niečo, čomu som vôbec nerozumela. Nakoniec mi prinášajú zemiak plnený karfiolom a hrozienkami a strašne veľa nakrájanej cibule. Víno! Len celá fľaša. Tak nič.

Očarenie indickou ani tibetskou kuchyňou sa, žiaľ, nekonalo. Aj keď nemám nič proti vegetariánskej kuchyni, predsa len varený sladký zemiak a špenátová kaša je jedlo také asketické, že sa mi potom hriešne sníva o klobásach. Tam hore, v Dharamšale, zase všetko, čo malo pôvod v Tibete, zákonite plávalo v polievke, hojne zahustené nejakými zelenými listami a trávami. Ale to asi patrí k veci.

Spoločnosť na zachovanie tibetského dedičstva, založená dalajlámom, je vlastne dielňou, kde sa aj v neskoré popoludnie usilovne pracuje. Komplex budov a dielní sa nachádza asi 14 km od Dharamšaly. Prechádzka dielňami je názornou ukážkou všetkého, čo komunita produkuje a získava tým potrebné financie: tradičný odev, tangka – tradičná maľba náboženských motívov, textilné aplikácie, drevené, vyrezávané predmety. Tibeťania si nás nevšímajú, sú zvyknutí, keď sa však chcem vyfotiť s dvoma mníškami, jedna sa postaví mimo dosahu fotoaparátu a že ani za svet. Okrem mníchov tu pracujú aj civilisti, v krajčírskej dielni pobehujú deti.

Najdlhšie sa zdržím v múzeu bábik, to je môj detský atavizmus. Tie tibetské sú poobliekané v národných krojoch a inštalácie zobrazujú jednotlivé výjavy zo života v Tibete. Idem na nich oči nechať, počítam doláre, ktoré mám vo vrecku, keby sa naskytla nejaká vhodná kúpa. Keď však vidím skromne oblečený exemplár v priľahlom obchodíku Norbulingky za 280 dolárov, smutne odkráčam preč. Obchod i ceny sú tu skrátka luxusné.

Poslednou zastávkou je chrám. Po jeho obvode je vyobrazených všetkých 14 dalajlámov. Ich tváre a telá majú tradičné ikonické parametre, známa je len vizáž posledných dvoch. Je to zaujímavý obraz, svätec v tradičnej budhistickej póze, s realisticky zobrazenou tvárou. V samotnom areáli chrámu sa čosi chystá, všade sa váľajú kúsky látky, aj tu sa usilovne pracuje. V januári sa koná na juhu Indie, v štáte Andhrapradéš v Amarvati, slávnosť – Kalačakra 2006. Ak som to správne pochopila, dalajláma udeľuje niečo ako požehnanie. Pre túto akciu tu šijú stan, sprievodca nám ukazuje malú papierovú maketku.

Vychádzame do záhrad, v ktorých sa nachádza komplex budov Norbulingky. Neďaleko je malá svätyňa a stúpa. Všetko vyzdobené šnúrami s malými zastávkami. Veľmi sa mi chce sadnúť si, ponoriť sa do tunajšej tichej a pokojnej atmosféry. Môj Ind však pozerá na hodinky. Žiaľ, je to tak, turistika a náboženstvo sa neveľmi znesú. V prvej role sa treba p

Viera Langerová  viac od autora »
Vaše reakcie [1]