Na Marse nepočúvajú a na Venuši sa nevyznajú v mapách

Téma rozdielnosti mužov a žien a z toho prameniacich nedorozumení je večná a nevyčerpateľná. Ak by neexistovala, nebolo by takmer o čom písať, natáčať, hrať a spievať. Okrem literatúry, filmu, hudby a manželských poradní sa na tejto rozdielnosti celkom výdatne priživuje aj mohutná odnož knižného priemyslu, s cieľom to všetko vysvetliť, pochopiť, spracovať, využiť, či skarikovať.

Mám pred sebou na pohľad dve veľmi podobné knižky práve z tejto sorty. Vyšli v rovnakom vydavateľstve a už z grafickej úpravy má byť na prvý pohľad každému jasné, že tieto knihy sú si podobné. Prvá sa volá MUŽI sú z Marsu a ŽENY z Venuše a tá druhá Prečo MUŽI nepočúvajú a ŽENY sa nevyznajú v mapách. Podobajú sa obálkami aj nadpismi, ale v skutočnosti sú rozdielnejšie ako rozdiely medzi ženami a mužmi v nich opísané. Tak poďme hneď na tie rozdiely.

Nekorektná politická korektnosť a naopak
Mars a Venušu napísal muž, psychológ a poradca pre partnerské vzťahy, John Gray, PhD. Nepúšťa sa do žiadnych vedeckých zdôvodnení svojich tvrdení, z jeho textov však cítiť bohatú odbornú prax aj vedecký fundament. Druhú napísali manželia Allan a Barbara Peasovci, úspešní odborníci na komunikáciu, ktorí sa vypracovali doslova od piky. Allan začínal ako podomový obchodník a Barbara už v dvanástich ako modelka. O čo menej odborného vzdelania stihli počas svojho mimoriadne rušného života nadobudnúť, o to odvážnejšie sa púšťajú do najnovších vedeckých výskumov, z ktorých si účelovo vyberajú to, čo sa im hodí do krámu.

Gray je veriaci a konzervatívec, Peasovci sú liberáli a aj keď sa o ich viere či neviere nič nedočítame, o ich pohŕdaní cirkvou a ňou podporovanými inštitúciami, ako je rodina a manželstvo, sa toho dozvieme až-až. Gray sa snaží mužov a ženy pochopiť a nájsť spôsob, ako s rozdielmi pracovať a zmierňovať ich, aby spolu vydržali a navzájom sa robili spokojnými a šťastnými. Peasovci obe pohlavia, najmä však mužov, nemilosrdne karikujú a zosmiešňujú. Teda, aby som bola spravodlivá, milosrdní a zhovievaví sú len k homosexuálom, tí sú v knihe opísaní s nevídanou citlivosťou a pochopením. Ak Peasovci ponúkajú nejaké návody, tak nie na to, aby sa ľudia navzájom robili šťastnými, ale na to, aby každý vyťažil maximum najmä pre seba samého.

Od napísania prvej knihy po druhú uplynulo deväť rokov. Mars a Venuša vyšla v roku 1993 a ten deväťročný rozdiel na knihách cítiť. Manželia Peasovci mali možnosť sledovať nielen obchodný úspech tejto témy, ale aj to, čo za poprask medzi zástancami rovnosti pohlaví kniha Dr. Graya spôsobila, takže vo svojich úvodných formuláciách mimoriadne dbajú na politickú korektnosť. Ale o čo viac dbajú na uhladenú politickú korektnosť, o to sú ich knihy vo svojej podstate nekorektnejšie.

Prečo teda muži nepočúvajú a ženy sa nevyznajú v mapách?
Keďže Peasovci v samotnom titulku kladú otázku, čakáme, že kniha nám dá na ňu odpoveď. Vysvetlenie je jednoznačné, za všetko môžu hormóny a genetika. Husto sa odvolávajú na najnovšie poznatky evolučnej biológie, a to je pre mňa základným kameňom úrazu celej knihy. Väčšinu vysvetlení totiž nachádzajú v tom, že človek svoje správanie konštituoval v období, keď muži boli lovci a ženy zberačky. Ako keby predtým a potom neprebiehala vôbec žiadna evolúcia! Napríklad tú dobrú orientáciu mužov v mapách zdôvodňujú potrebou lovcov orientovať sa v teréne. Ale keby študovali iné evolucionistické zdroje, napríklad Matta Ridleyho a jeho Červenú kráľovnú, možno by sa dozvedeli, že dobrá orientácia v teréne u živočíchov, ktoré ešte donedávna boli považované za vzor vernosti, nemá nič s lovením potravy, zato má veľa spoločného s prachsprostým zahýbaním samčekov. Musia totiž zahýbať dostatočne ďaleko a komplikovane, aby sokyne na seba navzájom nenarazili. Podobne je to s mýtom, že ženy sú vernejšie ako muži, lebo potrebujú stabilitu a čas na donosenie a výchovu potomkov. Trt makový. Až 40% potomkov samičiek vychovávajú nič netušiaci otčimovia. Potvrdzuje sa to u rôznych druhov, aj tých, kde sa predpokladala vysoká vernosť, a aj u ľudí. Inak povedané, celá evolúcia je vlastne boj génov o prežitie, a nejde ani tak o boj medzi rôznymi živočíšnymi druhmi ako o boj pohlaví o prežitie ich sebeckých génov. Nuž ale i Matt Ridley má svojich odporcov, takže nechajme evolucionistov evolucionistami, nech riešia na vedeckej úrovni svoje spory, a berme výklady manželov Peasovcov s rezervou. Na príjemné spestrenie voľných chvíľ sú ich postrehy zo súžitia oboch pohlaví v podstate zábavné. Ak teda považujete za zábavné informácie ako napríklad táto: Muži nedokážu robiť dve veci naraz a ak na nich prehovoríte počas nejakej činnosti, môžu si aj ublížiť. To vraj využíva istá dáma tak, že keď je na svojho muža nahnevaná, prehovorí na neho, keď zatĺka klinec. A tak podobne. (Viac zábavných citátov nájdete na konci textu.) 

Ak by vám kniha Prečo muži nepočúvajú a ženy sa nevyznajú v mapách (Ikar, 2003) nestačila, máme tu samozrejme ďalšie klony, ako to už v prípade takýchto úspešných marketingových produktov býva dobrým zvykom. Prečo muži klamú a ženy plačú (Ikar, 2003), Prečo muži nemôžu robiť viac vecí súčasne a ženy stále rozprávajú (Ikar, 2004). No a keďže sa z tejto témy ešte stále dá niečo vyžmýkať, máme tu hneď aj Knihu testov (Ikar, 2004).

Muži sú z Marsu, ženy z Venuše
Vráťme sa však ku knihe, ktorá za pozornosť určite stojí. Mimochodom, jej podtitul hovorí o tom, že je to praktická príručka na zlepšenie partnerských vzťahov. Po metaforickom úvode, ako sa žilo idylicky mužom na Marse a ženám na Venuši a aké problémy nastali po ich presťahovaní na spoločnú planétu Zem, prichádzajú na rad skutočne praktické rady, ako motivovať opačné pohlavie, ako rozumieť jazyku toho druhého, ako objavovať rozdielne citové potreby, ako sa vyhnúť hádkam, ako zabodovať u opačného pohlavia, ako hovoriť o nepríjemných pocitoch, ako získať podporu partnera a ako udržiavať čaro lásky.
Samozrejme, autor si dobre uvedomuje, že po tejto knihe siahnu skôr ženy ako muži, preto sú aj jeho rady orientované viac na ženy ako mužov. Návodov, ako majú všetko vyššie vymenované zvládnuť muži, v knihe veľa nenájdeme.

Pre programátorov stačí prvá kniha, pre účtovníkov sú tie ostatné
Ako iste tušíte, nezostalo pri jednej knihe a autor sa po mimoriadnom komerčnom úspechu pustil do ďalších. Princíp je stále rovnaký, menia sa len situácie, na ktoré svoje poznatky autor aplikuje. Pripomenulo mi to užívateľskú príručku, ktorá sa kedysi používala na spracovanie miezd na veľkých sálových počítačoch niekedy okolo roku 1985. Bola to riadna buchla, ktorá obsahovala vyše deväťsto kódov na zadávanie rôznych účtovných operácií. Pritom všetky tie kódy fungovali na základe ani nie desiatich algoritmov. Stačilo poznať tých desať postupov a nebolo treba na každý kód nový príklad. Aspoň to si mysleli programátori. Ale mzdové účtovníčky ich systémový prístup nechápali a dožadovali sa príkladu fungovania na každý jeden zvlášť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ten rozdielny prístup k tvorbe a používaniu príručiek je rodový. Pravda je však taká, že medzi programátormi bolo už vtedy dosť veľa žien a med

Elena Akácsová  viac od autora »
Vaše reakcie [27]