Najprv som to videla a potom som to vymyslela

„A nezabudnite, že vstup na sobotňajšiu párty je len v maskách!“ prízvukovala nám kolegyňa, keď sme sa chystali na spoločný tímbildingový víkend.

Milujem prezliekanie do masiek! S priateľmi dlhé roky praktizujeme karnevalové Silvestre, tému volíme vždy podľa nadchádzajúceho znamenia v čínskom horoskope. (Mimochodom, minulú nedeľu sa oficiálne začal rok červeného Psa). Maska dáva človeku zvláštnu slobodu. Zrazu sa môžete správať celkom inak, ako sú ostatní u vás zvyknutí a ako to očakávajú, veď to robí tá maska, nie vy! Naše súkromné Silvestre bývajú skutočne neviazané, tvorba masiek veľmi voľná a kto nechce, maskovať sa nemusí, i keď kamarátovho bieleho psa sa nikto nepýtal, či chce ísť za červeného. (Politicky korektná poznámka pre ochrancov zvierat: Farba bola vhodná na vlasy a psovi sa to sprejovanie fakt páčilo.)

Ale zrazu mám pred sebou oveľa náročnejšiu úlohu. Maska je povinná, téma neohraničená a navyše najlepšia maska vyhrá zájazd do Paríža! Rozhodila som siete, vypytovala sa známych, zohnala pár adries požičovní kostýmov a strávila dve extra inšpiratívne hodinky v predajni maskérskych potrieb. Popri tom všetkom som sa dozvedela, že väčšina mojich geniálnych nápadov vôbec nie je originálna a tie fakt originálne sú nerealizovateľné. Dozvedela som sa tiež množstvo historiek svojich priateľov spojených s maskami. Suverénne vyhrali známi, ktorí za hlbokého socíku cestou na karnevalový večierok dostali šmyk a ťukli auto. Privolaní policajti skoro zinfarktovali, keď sa zo škodovky stopäťky vysúkal rímsky senátor v tóge s vencom sušených bobkových listov na hlave s podobne vymódenou manželkou.

Prebrowsovala som množstvo stránok s maskami, videla som ich stovky, ale stále to nebolo to pravé. Už som v duchu rozvíjala krízový plán Bé s krycím názvom „Prebdené noci“, ktorého realizácia spočívala v presvedčivom hraní únavy podporenom vhodným nalíčením a pokrčeným civilným oblečením. A potom to zrazu z ničoho nič pristálo v mojej hlave. Dokonca dvojmaska. Kolegovi som rýchlo predostrela návrh, že ja budem marioneta a on môj bábkovodič. Súhlasil, ale chcel viac podrobností. Tak som zagooglila a našla zopár bábkovodičov a zopár drevených marionet. Zarazil ma až obrázok, ktorý ako keby vypadol z mojej hlavy. Bola to scéna z baletu Luskáčik. V nej živá baletka ako marioneta a za ňou jej vodič. Nič som nevymyslela! Iba som si spomenula na dávny zážitok z baletu hlboko uložený v mojej hlave.

A čo som tým všetkým vlastne chcela povedať? Aj to som si najprv prečítala a potom vygooglila. „Je veľa argumentov proti bifľovaniu sa encyklopedických vedomostí, ich akútny nedostatok však môže znamenať čosi ešte horšie. Väčšina kreatívneho myslenia pri riešení problémov sa totiž asociatívne viaže na široké spektrum vedomostí o úplne iných veciach a súvislostiach, ako je práve riešený problém. Vedomostné prázdno znamená zároveň chudobu intelektuálnych nástrojov. Ľahká a rýchla dostupnosť akýchkoľvek informácií cez, povedzme, vyhľadávač Google, spôsobuje stále rozšírenejší pocit, že pamätať si priamo netreba takmer nič, lebo ak to bude potrebné, nájdeme si ľahko a rýchlo informácie o všetkom – a výsledkom sú určite stále povrchnejšie „vlastné“ vedomosti.“ Napísal to František Šebej v .týždni a ja sa pod to plne podpisujem a svoju historku s maskou pridávam ako dôkaz. Keby som ten balet nepoznala, nikdy by som sa k svojej maske nedogooglila.

P:S.: Zájazd vyhral kolega prezlečený za ženu.