Smútok si vyberie svoj čas sám

Som mimoriadne rada, že mám pre rekonštrukciu bytu odpojenú televíziu. Aspoň sa nemusím trápiť s trávením nechutných kúskov našich televíznych žurnalistov v súvislosti s leteckou tragédiou a so smútkom, ktorý doľahol na našu krajinu. Pravdepodobne by som bola rovnako vytočená ako môj kamarát, ktorý začiatkom týždňa vypenil pri sledovaní spravodajského šotu z ulíc Slovenska počas znenia smútočnej sirény. Investigatívec vraj zastavoval ľudí a pýtal sa ich, či vedia, prečo zneli sirény, a ak vedeli, tak prečo sa nezastavovali, aby viditeľne vyjadrili svoj smútok. Našťastie som to nevidela. Asi nemá zmysel plytvať energiou na kritiku ľudí z televízie, veď televízia je médium, ktoré je už zo svojej podstaty neschopné vnímať jemné nuansy smútku či radosti, takže sme nútení k pozadiu krvavých scén počúvať citlivé otázky typu: pani, zrazilo vám dieťa, ako sa cítite? Tiež asi nemá zmysel klásť otázku, odkiaľ berú v televízii tú drzosť robiť nám všetkým morálneho arbitra a verejne znemožňovať ľudí za to, že o štátnom smútku nevedia, alebo ho prežívajú tak, že to nie je dosť efektne a polopaticky vidieť na kameru. Nemá to zmysel, lepšie to nebude, tak dosť o nich. Napokon, chcela som písať len o tom vnútornom prežívaní smútku zo smrti cudzieho človeka.

Bolo to v krematóriu, necelý rok od smrti môjho otca. V tom istom krematóriu, kde sme sa lúčili s ním, bola rozlúčka s matkou mojej kamarátky. Zosnulú som takmer nepoznala, iba z rozprávania, videli sme sa osobne len letmo. Na pohreb som prišla kvôli kamarátke, podržať ju a pomôcť, ak bude treba. Obrad ešte ani poriadne nezačal a ja som musela vybehnúť zo sály, pretože som sa hystericky rozplakala a nedokázala som to nijako zastaviť ani utíšiť. Podarilo sa mi to až vo chvíli, keď kamarátka vychádzala zo sály. Pri pohľade na jej bolesť som sa znovu zúfalo rozplakala.

Až neskôr mi došlo, že to celé bola asi oneskorená reakcia na nedávnu smrť môjho otca. Vtedy, keď sme pochovávali jeho, mala som plnú hlavu toho, čo všetko treba zariadiť, koho kam odviezť, akú najmenej otrasnú hudbu vybrať z fonotéky krematória, a najmä som strážila babku, mamu môjho otca, aby sa celkom nezosypala. Na vlastný smútok nebol vtedy čas. Ešte aj smútočnú reč na kare som musela predniesť ja sama, lebo dovtedy všetky rodinné pohreby obstarával rečnením otec. Až keď bolo všetko povedané, zariadené, pozostalosť usporiadaná, urna na cintoríne, nastal čas na smútok. Tak som si ho vybrala na cudzom pohrebe.

Nemám teraz televíziu, ale aj tak stále narážam na tragédiu našich ľudí v tom nešťastnom lietadle. Vážim si ich poslanie a desí ma ich smrť, ale nie preto mi je pri každej zmienke o nich do plaču. Smrť všetkých tých mne neznámych ľudí mi pripomína moju vlastnú smrteľnosť a najmä to prázdno, ktoré ostáva po vlastných zomrelých.

Prajem všetkým pozostalým, aby si aj oni našli svoju pravú chvíľu na smútok bez necitlivých investigatívcov naokolo a najmä aby aj po čase, keď naplno pocítia tú stratu, našli dostatok lásky a porozumenia v svojom okolí. Úprimnú sústrasť!