Viera v exile

Prejsť 200 kilometrov z Amricaru do McLeod gandž, kde stojí palác dalajlámu a žije početná tibetská komunita, trvá nášmu neustále grgajúcemu a zívajúcemu vodičovi šesť hodín. Ťažko povedať, čo je horšie, či cesty, alebo charakter cestnej premávky, ktorá pripomína dopravné ihrisko s deťmi predškolského veku. Prvýkrát v živote som svedkom toho, ako autobus naraz predbiehajú tri autá v šikmom zástupe. Keď vidím do tváre šoférovi oproti idúceho traktora, chytá ma panika, ale taktiku vyhnúť sa zrážke tu majú vypracovanú do obdivuhodného majstrovstva. Mihajúce sa obchody s červeným nápisom Bata a obrovské nákladiaky so značkou Tata beriem ako milý pozdrav hostiteľskej krajiny. V prvom prípade chýba mäkčeň, v druhom písmenko „r“. To sú také indické upgrady.

Do Dharamšaly dorazíme po tme, o kúsok vyššie, do McLeod gandž o čosi neskôr. Táto časť mesta dostala názov po Davidovi McLeodovi, guvernérovi Pandžábu. Gandž znamená v hindčine trh. Mesto, kam doviedol 14. dalajláma Tenzin Gyatso svojich veriacich, založili v roku 1850 Briti a sídlila tu stála vojenská posádka. Mesto bolo zároveň centrom oblasti. Po zemetrasení v roku 1905 sa vojaci stiahli do údolia Kangra (je to názov údolia i regiónu). Do opustených kopcov prišiel dalajláma so svojou suitou až v 60. rokoch.
V strmých cestičkách zložito hľadáme hotel, šofér zrejme grgá pod náporom emócií. Všetci máme strach, že padneme dole, do tmy. Keď sa už asi po desiaty raz otáčame na miniatúrnom parkovisku, spoza akéhosi výkladu mi veselo mávajú dvaja budhistickí mnísi. Moja nálada sa okamžite mení. Ej, ale to pomáha! A stačí tak málo!

Tlieskajúci diskutéri
Ráno sa prebudím do nádherného výhľadu: údolie Kangra. Prichádzať na takéto miesta v noci má svoje výhody. Ráno sa koná magický akt prudkého radostného očarenia.
Záhrada, či skôr akýsi areál v komplexe Cuglachang (Tsuglakhang), je plná mníchov s vyholenými hlavami, v typických bordovo-oranžových habitoch. Dnes sú však všetci akýsi zamračení, ich tváre dokonca vyjadrujú hnev. Navyše sa tu ozýva plieskanie, akoby si dávali facky. Neveriaco sa rozhliadam, kto by mi túto záhadu vysvetlil. Mladý Tibeťan sediaci na lavičke sa nad mojimi rozpakmi usmieva a vysvetľuje: mnísi majú hodinu rétoriky a tlieskanie. Jedna z dlaní sa pri tlesknutí akoby šmykla po druhej, to je spôsob, akým majú zdôrazniť svoj argument.
Hneď oproti je brána vedúca na pozemok, kde stojí palác dalajlámu. Jeho svätosť tu žiaľ nie je, kde je a čo robí, sa dozvedáme nasledujúci deň. Začnem hneď svoju ofenzívnu a invazívnu taktiku, chytám sa za srdce a usilovne koketujem s vojakom, prechádzajúcim sa za plotom. Usmieva sa tiež, ale krúti záporne hlavou. Nič z toho nebude, tam sa chodí naozaj len výnimočne a treba sa dopredu ohlásiť.

V hlavnom chráme komplexu Kalačakra sa môžete pozerať a prechádzať, fotiť ani náhodou. Vykonám teda rituálnu „koru“ po obvode svätyne (môže sa vykonávať len v smere hodinových ručičiek) a šmykám tam, kde môžem cvakať do omdletia, do chrámu Cuglachang. Ten je plný indických školáčok. Fotia sa pod veľkým sediacim Budhom. Za kovovou roletou sú budhistické božstvá.
Môj indický sprievodca s nadhľadom pozoruje úpornú snahu vyfotiť cez mreže všetko a naraz. Čo sú to za božstvá za sklom netuším, sprievodca sa povznesene pozerá kamsi do okna a diktuje: Avalokitešvara – bodhisatva, Budhovo prevtelenie, vidiace na všetky strany. Má jedenásť hláv, usporiadaných do pyramídy navrchu hlavy. Božstvo ochraňuje veriacich pred všetkým zlým. Často je zobrazený s početnými rukami, rozprestretými okolo tela ako perá páva. Vtáka, ktorý je symbolom Indie, kde sa vlastne zrodil budhizmus. Odtiaľ sa šíril do Číny, Japonska a južnej Ázie.
Tradičným sídlom božstva Avalokitešvara je pohorie Potala v Tibete a jeho obrazy sa často umiestňujú na vrcholy hôr. Vedľa sochy je malá vitrínka, kde sú dve hlavy, ktoré exulanti zachránili zo starého kláštora v Tibete. Čínska armáda po obsadení v roku 1959 zrovnala so zemou 6000 budhistických kláštorov.

Zaujmú ma stupňovité podnosy s kamienkami. Sú to darmačakry, symbolizujúce kruh, neprerušenú kontinuitu existencie. Život sa nezačína v minulosti a nepokračuje do budúcnosti. Spirituálna realita života je nezávislá od času a priestoru. Zmena je len povrchom nad večnosťou. Do Budhových kázaní, ktoré som našla v hoteli vedľa Biblie a Koránu, som sa začítala až večer, na malom balkóne s krásnym pohľadom do údolia. Zapadalo slnko, pila som čaj a odkiaľsi sa ozývalo tiché ÓOOM. Cítila som, ako prichádza tiché, harmonické kúzlo, plné radostnej energie, za ktorým sa do Daramšaly ženú desiatky západných turistov a veriacich.
Sprievodca sa chvíľu snaží zatiahnuť ma do nejakej hinduistickej svätyne, ale ja úspešne vzdorujem. Žiarlivosť Indov na živý turistický ruch v McLeod gandž je evidentná. Z ich pohľadu je budhizmus len jednou z vetiev hinduizmu a prosperita tibetskej komunity nevysloveným, ale iritujúcim momentom vzájomných vzťahov.

Horský parlament
Keď zastavíme pred budovou s honosným názvom Parlament tibetskej vlády v exile, rútim sa rovno ku vchodu. Sprievodca ma síce upozorňuje, že ma tam nepustia, ale všetky jeho pripomienky s úsmevom ignorujem. Predsa len sa tu môj agresívny temperament, ktorý sa najskôr musí vykričať a vyhádať, až potom je schopný pripustiť k slovu i rozum, čomusi priučil.
Na chodbe stojí staršia pani, prosím ju o povolenie urobiť si v parlamente aspoň jednu fotku. Usmeje sa a prisľúbi mi sprievodcu. Chvíľu to trvá, ale nakoniec so mnou ide sama. Ukáže sa, že je to poslankyňa a vlastne prvá žena zvolená do tibetského parlamentu, pani Dolma Tsering Teykhangová. Je milá a veľmi príjemná, vysvetľuje, že parlament sa schádza dvakrát do roka, v marci a v septembri a sedia v ňom zástupcovia nielen samotného Tibetu, ale aj svetových komunít. Počet ministrov sa mení podľa potreby, niekedy ich je desať, inokedy stačia štyria. Pri jednaní parlamentu je prítomný i dalajláma, v centre miestnosti tróni jeho kreslo, podobné tomu, ktoré sme videli v chráme Kalačakra v komplexe Cuglachang.
Neďaleko parlamentu je kláštor Nečung. Vo vnútri je všetko pripravené na večernú modlitbu, začína sa o šiestej a ja tam chcem byť. Budem sa modliť. Vôbec neviem ako, ale cítim, že to potrebujem.