Život hrou, hra životom

Všetko sa to začalo, keď bola Devínska pred Vianocami pre kalamitu pár dní odrezaná od sveta. Kto súrne musel ísť do mesta, ten sa tam síce ako-tak dostal, ale kto nemusel, ten radšej sedel doma a sledoval vločky veľké ako detská päsť, znášajúce sa na našu idylickú priemyselnú zónu. Dobre sa sedelo aj v krčme. Boli tam všetci, naša stará partia „lepších ľudí“, ako nás zatrpknuto nazýval sprostý Tlaštiak, lebo sme ho nechceli zobrať do partie.

Na tretí deň kalamity Molnár uprostred hry odhodil karty a povedal: „Kua, chlapi, mňa to už nebaví, stále je to to isté.“

Bolo to v staničnej krčme Koľaj, v zadnej, „parádnej“ miestnosti, prezývanej vagón, pretože bola zariadená drevenými sedadlami zo starých dvojnápravových vagónov s otvorenými plošinami, ktoré ČSD zrušili už pred takými štyridsiatimi rokmi.

Pecka chvíľu sedel s umastenými kartami v ruke, ale potom ich odhodil aj on.

„Ani mňa to nebaví,“ priznal sa. „Ale čo máme robiť?“

„A musíme stále niečo hrať?“ spýtal sa Hrabina a odhodil karty tiež.

Jeho otázka ostala nezodpovedaná. Samozrejme, že sme museli. Už sme sa nemali veľmi o čom rozprávať, každá téma bola dôkladne vyčerpaná, ryby mali zimnú prestávku, a sedieť len tak pri pive či čaji a pozerať mlčky na seba či z okna a čakať na akýkoľvek vzruch nás nebavilo. To len sprostý Tlaštiak sa vie zabaviť vždy a všade. Ani čítať noviny si nemusí. Stačí mu pozerať cez dechtom a nikotínom zažltnutú záclonu von a komentovať.

„Aha, marcheggský vlak prišiel až teraz, má desať minút meškanie,“ povie napríklad. „A tamtá piča z Malaciek sa kam ponáhľa? Kam ide, do Viedňa? To neni ten záhorácky, milostivá! Ten čaká na semafore, kým vypravia marcheggský. Ešte by sa, ako sa hovorí, odviezla do Marcheggu. S ňou by to Rakušáci vytrhli! Pozor, blíži sa sem Šebova stíhačka. Vyzerá nejaká nasratá. Tá asi nejde na poldeci, ako sa hovorí. Ešte že tu Šebo neni, mali by sme tu súboj Titanov.“

A tak podobne.

„Tak si dajme Človeče nezlob se,“ navrhol Hrabina.

Tento nápad sa zapáčil celému stolu. Lenže kde zobrať Človeče?

Kto býva najbližšie? Pišťanek. Tak hybaj po Človeče.

Keď som sa vrátil a rozkladali sme hraciu dosku a figúrky, premkol nás zvláštny chvejivý pocit. Ako keby sme sa vracali do detstva. Prvý hod kockou bol ako slávnostný výkop.

Človeče nám vydržalo len dva dni. Čoskoro nám začalo prekážať monotónne chodenie figúrok dokola a prílišná závislosť od náhody. Boli sme plní ambícií, chuti niečo dokázať, nie slovami, ale činmi. Čistá abstrakcia, ukrytá v Človeče nezlob se, nás neuspokojovala. Túžili sme popasovať sa s významnými úlohami.

Hneď po Vianociach sa na stole objavila nová hra. Monopoly. Verná simulácia dravého kapitalizmu, kde človek kupuje pozemky a nehnuteľnosti a zarába na nich a môže pri tom buď skrachovať, alebo priviesť ku krachu iných. Prvok náhody tu bol - v podobe kociek a karát - ako simulácia nevyhnutného podnikateľského šťastia.

Monopoly nám vystačili pár dní. Potom ktosi priniesol Risk. To bola ešte zložitejšia hra a prvok náhody tu mal ešte menší význam. V tejto hre sa bojuje o nadvládu nad svetom. Figúrky vojakov, jazdcov a kanónov sa posúvajú po hernom pláne, ktorý je mapou sveta. Hráčom ide o dominanciu, verbujú sa posily, vybojúvajú víťazné bitky, postupuje sa, či ustupuje.

Od Risku už bol len krok k Diplomacii. Tá hra bola v ešte väčšej škatuli a poniektorí z účastníkov sa už skoro odmietli na ňu zložiť, taká bola drahá. Tu už prvok náhody vôbec nebol. Kovové figúrky kanónov a bitevných lodí sa pohybovali po mape Európy zo začiatku 20. storočia a účelom hry bolo ukázať si, že prvá svetová vojna nebola nevyhnutná, a ak aj áno, tak sa mohla skončiť priaznivejšie pre nás, Rakúsko-Uhorsko.

„Ako sa hovorí, to Rakúsko-Uhorsko sa nemalo rozpadnúť!“ súhlasil sprostý Tlaštiak, keď sa k nemu doniesli náhodne započuté útržky slov od nášho hráčskeho stola, a to bola jediná múdra veta, ktorú v ten deň vypotil.

„Prepáčte úbohému smrdelníkovi, že si dovolil osloviť vaše veličenstvá,“ začal sa ironicky kvetnato ospravedlňovať, keď si ho nikto z nás nevšímal.

Karty ostali zabudnuté, za tých pár týždňov sme vystriedali kariéry pozemkových maklérov, vojvodcov, ministrov zahraničných vecí, a to všetko na jednom pokväckanom stole v zafajčenej putike.

Veru, človek sa do krčmy teší úplne ináč ako kedysi, keď ho tam čakali len unudené ksichty, donekonečna opakované hlášky a televízia pustená naplno (v „panskej“ miestnosti, našťastie, televízor nie je).

Viem, že táto zima sa raz skončí a všetci sa rozídeme za svojím. Hrabina sa vráti s udicami k vode, Šebo ako horár do lesa, Pecka bude mať kopu roboty v záhrade, Molnár zasa začne so svojimi bikerskými túrami. Človek v sobotu príde do Koľaje a bude rád, ak tam uvidí známu tvár. Ostanú spomienky a dymom napáchnuté farebné škatule s miniatúrnymi svetmi.

To je však ešte ďaleko. Momentálne je situácia taká, že Molnár (Turecko) uzavrel tajnú alianciu so Šebom (Anglicko) a mnou (Rakúsko-Uhorsko) a dnes večer sa pokúsime odrezať Hrabinu (Rusko) od jeho priemyselných zdrojov a zničiť ho. Vy ste prví, čo o tom viete – ale nikomu to nepovedzte, lebo...!