Dni s pohárom vody - Magazín.T-Station.sk

V sobotu ráno, keď si natieram chlieb s maslom, ukradomky sa pozriem na luster. Presne pred týždňom otrasy, ktoré v prvom momente vyzerali celkom veselo, akoby sa kdesi vedľa otriasal nejaký lokál hlasnou hudbou a bujarou veselosťou, priniesli smrť desiatkam tisícom ľudí. V najviac postihnutom, tragickom Balakote doslova nezostal kameň na kameni. Svedkovia opisovali, ako do vzduchu vyletovali podlahy, vyrážali stropy a demolovali všetko, čo bolo medzi nimi. So stiahnutým hrdlom čítam každé ráno noviny s tragickými príbehmi ľudí, ktorých sa záchranné tímy pokúšali spasiť. Na prednej strane je obrázok ľudskej tváre v diere, pod dvojmetrovou vrstvou betónu. Odstrániť celý pylón sa nedalo a tak dva dni vŕtali.

Zaspávam s fľašou minerálky pri peľasti a županom preveseným cez stoličku. Čo ak? Po dome so sebou nosím pohár vody, lebo som začala mať halucinácie, zdá sa mi, že sa každú chvíľu začína trasenie. „Aha, teraz!“ hovorím synovi, ten prevracia oči a kývne na pohár s vodou. „Zase sa ti to zdalo!“ Pohyb pri krátkych otrasoch sa trochu podobá ceste vlakom. Akoby vás čosi heglo pri brzdení.

Keď ráno míňam skupinu domov Margalla Towers, zastavím sa na obhliadku. Od minulého pondelka sa okolie zmenilo, čupiaci chlapík predo mnou dokonca pozorne starým kartónom zhŕňa z chodníka prach. V okolí ešte stále nik nebýva. Pôvodného majiteľa, ktorý domy postavil a predal byty nájomníkom, hľadá Interpol. Dom mal vážne konštrukčné vady. Pod ruinami je ešte stále 40 ľudí. Od piatka už nikto nepočíta s tým, že ich nájdu živých.

Dvaja muži nesú obrovské vrecia kamsi do zadnej časti domu, pred ktorým stojím. Idem za nimi. Ukazuje sa, že sú to veci obetí zemetrasenia. Práve ich povyťahovali z prachu. Detské hračky, časopisy, topánky, časti nábytku. Videokazeta s operou Figarova svadba, učebnica angličtiny v chorvátštine, japonské časopisy. Muži v rohu miestnosti pozerajú televíziu. Dávajú kriket.

Na druhý deň čítam, že zo sutín vytiahli čierny letecký kabát a premýšľam, čo je to za čierny humor, ktorým nás osud častuje. Muž z oblakov končí svoj život pochovaný za živa v zemi. Pád namiesto vzletu. Kruté vektory.

Záchranárske tímy medzitým bojujú s administratívnymi i ľudskými prekážkami. Asi na druhý či tretí deň sa objaví v novinách správička, že tí, čo prišli na pomoc, už nemusia mať víza. Kým sa vyložia lietadlá so zdravotníckym materiálom, musia na letiskovej ploche čakať, pokiaľ sa obslužný personál pred východom slnka venuje jedlu a modlitbám. Alebo vykladať objemné tony sami. Ak k lietadlu pristavia schodíky. Keď sú dva kusy na celé letisko, tak je dobrý deň.

Množia sa články s výčitkami, že pomoci je málo, oveľa menej ako v decembri pri cunami, že svet nemá Pakistan rád a podobne. Ktosi z OSN vysvetľuje, že svet sa odvtedy poučil, pretože viazla distribúcia, kontajnery sa kopili na letiskách. Preto sa urobili opatrenia pre efektívnejšiu logistiku a koordináciu pomoci. Všetci sú nervózni.

Odborníci už stihli spočítať, že odstránenie ruín, čo zostali po meste Muzafarabád, by stálo toľko, čo výstavba úplne nového mesta na inom mieste. Všetko tam bude možno nové, len školy budú prázdne. Kašmír prišiel takmer o celú generáciu vzdelaných mladých ľudí. V čase zemetrasenia sedeli všetci v školách. Čo to znamená pre zem s takmer 70% negramotnosťou obyvateľstva, si môže každý predstaviť. Aká bude budúcnosť rozdeleného Kašmíru, kde Líniu kontroly, hranicu medzi jeho dvoma časťami, pakistanskou a indickou, strážili švédski a talianski vojaci OSN, ubytovaní práve v dome, ktorý sa zrútil, je vo hviezdach. Politické pohyby sú často také nepredvídateľné ako pohyby zeme.

K synovi prišiel na návštevu jeho spolužiak Hišam. Opisoval mi, ako utekal po požiarnom schodisku, keď sa zrútil susedný dom. "Bolo to strašné,“ hovorí a vracia sa k playstation. Hrajú so synom akúsi hru. O chvíľu počujem z izby smiech. Na každej katastrofe je najkrajšie i najstrašnejšie to, že sa rýchlo stáva minulosťou.