Homerova konštanta

Zákon zachovania dĺžky premýšľania ma nadchol. Disponujem čímsi podobným ako Elenka, tiež mám tendencie myslieť na to najhoršie a vopred zvážiť všetky možnosti, len ja to volám ontologická skepsa a snažím sa ju veľmi nepoužívať. Je síce fakt, že – verný svojej prirodzenosti – ušetril by som si asi kopec starostí, ale zase by to nebola taká sranda. Vlastne nie, sranda nie, len sa mi zdá, že analyzujúc všetky pre a proti, vytráca sa zo života osudovosť. Premýšľal som nad tým, či mám nejaký životný vzor, model správania, ktorý pokladám za dokonalý a prišiel som na jediný. Homer J. Simpson.

Simpsonovcov sledujem pravidelne od vtedy, ako ich začala uvádzať Česká televízia a stal som sa ortodoxným fanúšikom. Dodnes ich pokladám za jednu z troch najlepších vecí, čo ma v živote stretli. Milujem ten seriál a milujem Homera, tak veľmi, ako len muž môže milovať iného muža. Naučil ma v živote úplne najviac, od nejakých šestnástich rokov som pod jeho vplyvom a dosť sa na mne podpísal. Milujem Mišku, ako on miluje Marge, totálne, neodvolateľne, nekompromisne, celou svojou bytosťou, občas až strašidelne. Ako on som si vedomý, že jej nedokážem poskytnúť nič okrem absolútnej oddanosti. Bez Mišky by som to jednoducho nebol ja, ako on nie je Homerom bez Marge. Učím sa u majstra, snažím sa mu podobať, stále sa mi to však nedarí do tej miery, ako by som chcel.

Existujú jedinci, ktorí sa všetko, čo potrebujú vedieť, naučili v materskej škole, iní zo Star Treku, ja zo Simpsonovcov. Možno raz napíšem knihu. Hmmm, nie, knihu nikdy nenapíšem. V rovine rojčenia som ich síce napísal už desiatky, ale v realite sa k žiadnej nikdy nezmôžem. Pre tú prekliatu ontologickú skepsu, ktorej sa snažím stoj čo stoj zbaviť a Homer mi v tom pomáha. Keby som bol ako on, už ju držíte v rukách a bolo by celkom jedno, aká je. Homer je hrdina mnohých vášní: od nápadu k realizácii a dôsledkom mu to nikdy netrvá dlhšie ako jednu epizódu a nikdy nespochybňuje vlastné rozhodnutia. Priekopník obyčajného života ako adrenalínového športu najvyššej kvality. Homer nepremýšľa. Ani pred, ani počas, ani po, a to ma na ňom fascinuje, to mu závidím, tomu by som sa chcel priučiť, taký by som chcel byť. Bezhlavo sa vrhne do každého projektu, nech je akokoľvek šialený, len preto, že sa mu to v danej chvíli zdá ako dobrý nápad a verí, že tentoraz mu to vyjde. Zväčša neuspeje, ale pôvabné je, že mu to dôjde málokedy, a že je ochotný skúšať to zas a znova. Homer je nevšedný hrdina všednosti, básnik života, obdarený múdrosťou zenového majstra. Nie je príliš bystrý, je obézny a tak trocha alkoholik, ale stále zostáva čistý ako malé dieťa. Nemožno ho nemilovať – práve preto, že sa vzpiera všetkým racionálnym predstavám o tom, čo je milovania hodné. Koná, žije. Jeho vlastným slovami: „Vůbec jsem nepřemýšlel, jen jednal.“

Žiaľ, realita nefunguje ako kreslený seriál, hoci by mohla a ja si veľmi dobre uvedomujem, že úplne ako Homer byť nemôžem. Každopádne sa usilujem nasledovať ho aspoň v tom, že sa svojmu životu snažím nepliesť veľmi pod nohy. Ono to vždycky nejako dopadne, či už premýšľam vopred, alebo spätne. Snažím sa konať intuitívne na základe momentálneho impulzu, alebo nekonať vôbec, a veci tiež nejako dopadajú. Zákon zachovania dĺžky premýšľania je možno fajn, určite platí, ale nazdávam sa, že na kvalitu života samotného veľký vplyv nemá. Tam totiž platí Homerova cyklická konštanta. Jupííííí, ouha. Či premýšľate, alebo nie, nejako to dopadne, dôležité je vstať a skúsiť to zas, celým svojím srdcom.