Pečieme bez pekáča

Ďakujem kolegyni Malíčkovej za pripomenutie  všetkých hrdinov, ktorí zaujali miesto v mojom srdci hneď po Winnetouovej smrti. Hlásim sa do klubu s videotékou obsahujúcou 28 hodín čistého času kuchárskych programov. Používam ju ako terapiu na depky každého druhu, veď ako hovorí Nigella, variť a jesť je skvelé, ale čítať o varení je tiež pôžitok. Dodávam, že pri pozeraní na televízne varenie netreba ani len prstom pohnúť na obrátenie strany.

S televíznymi kuchármi je to ako so živými ľuďmi. Aj od toho najodpornejšieho sa môžeme niečo naučiť. Áno, aj od toho smradľavého kolegu z vedľajšej kancelárie, ktorý si veľavýznamne odgrgne vždy, keď nás míňa na chodbe.

Čo sme sa už stihli naučiť?
Od toho mladého strapatého (ktorý si nezaslúži, aby jeho meno bolo spomenuté na station.sk tretíkrát) sme sa naučili rozoznávať vanilkový cukor od vanilínového. Od tej menej tučnej z dvoch tučných dám sme sa naučili nikdy si neobliecť blúzu s dierou na chrbte, primiešavať bielkový sneh do cesta dôkladnými premyslenými osmičkami a vždy mať poruke ploskačku ginu. Od Petra Novotného sme sa naučili, že sledovať kulinárske programy domácej výroby je strata času. Od paprikovej telky sme sa definitívne naučili, aký je rozdiel medzi perkeltom a paprikášom. Od Nigelly sme sa naučili, že červený rúž pristane jednej žene zo sto, že bielky možno mraziť a že prasacie ucho je jedlé. Od internetu sme sa naučili pri telke nerušene pregĺgať slinky a recepty si neskôr nájsť v dadalovej kuchárke. Od zabudnutého lajfstajlového časopisu sme sa dozvedeli tajný trik mexických kuchárov – ak pred varením zrátame klinčeky alebo guličky korenia, budeme pred servírovaním vedieť, koľko ich z jedla vybrať. Nechápem, ako som bez tohto poznatku mohla prežiť tridsať rokov a nič zlé sa mi nestalo.

Druhá kategória ľudí, ktorí ovplyvňujú naše kuchárske rozlety, prežila vojnu a zopár ďalších desaťročí v chudobe a na jedlá obsahujúce viac ako jedno vajce pozerajú ako na buržoázne orgie. Ale sú to naše matky a staré matky, a tak z lásky k nim vydávame hriešne drahé delikatesy za posledné zásoby z UNRRA a ani pod prísahou neprezradíme, koľko sme ochotní zaplatiť za fľašu vína.

Nájdu sa však na svete aj šetrné náhrady, ktoré sa oplatí vyskúšať. Zväčša pochádzajú od sporovlivých českých gazdiniek. Žiadne strachy, nikoho nebudem nahovárať na nahrádzanie čabajky kabanosom, ani ementálu eidamom, mám predsa svoju hrdosť. Ale tento dezert sa oplatí vyskúšať. Podobá sa veľmi, naozaj veľmi, na známy taliansky zákusok. Zarytí priaznivci mascarpone sa nemusia báť svätokrádeže, nenazvem ho pravým menom. Ale prihliadnuc k tomu, čo v krčmách ponúkajú pod názvom tiramisu, by som si to určite mohla dovoliť. Ak vám niekto za to stojí, pokojne doňho naládujte originál mascarpone, mne za to nestojím ani ja sama, a to sa mám fakt rada.

Na najlepšiu tortu bez pekáča potrebujeme:
tortovú formu s priemerom 23 cm
mixér s metlou na šľahačku
22 podlhovastých piškót - počet sa mení podľa veľkosti formy
silnú kávu
rum
2 nátierkové maslá - v lepšom prípade bez papriky a pažítky
2 smotany na šľahanie
cukor - vanilkový je lepší než obyčajný
kakao

Uvaríme silnú kávu. Takú silnú, že sa nedá piť. Rozhodne nie instantnú. Ak nemáme žiadny kávový stroj, stačí zalievanú precediť. Necháme vychladnúť.

Nátierkové maslá vyklopíme do veľkej misy, zasypeme 5-6 polievkovými lyžicami cukru a zalejeme smotanou. Šľaháme elektrickým šľahačom, kým narátame do 90. Pre tých, čo sa mýlia a namiesto počítania sa začnú modliť – 3 Otčenáše, 2 Zdravasy, jedenkrát Sláva. Stačí, máme hustý krém.
Tortová forma je vhodná, lebo sa v nej dezert dobre porciuje. Môže byť, samozrejme, aj hranatá s odnímateľnými okrajmi. A môže byť aj iná s neodnímateľnými okrajmi, potom je jediný vhodný spôsob podávania z jednej misy veľkou lyžicou.
Dno formy pokryjeme piškótami, niektoré treba aj nalámať. Dôkladne polejeme kávou. Dôkladne polejeme rumom. Dôkladne je viac, ako by sme si mysleli, že sa dá, ale skončíme skôr, než bude tekutiny viac ako piškót.
Na piškóty kydneme polovicu krému, uhladíme, olížeme lyžicu. Druhá vrstva piškót je rozložená a zaliata rovnako ako prvá. Druhá polovica krému je kydnutá rovnako ako prvá a uhladená hladšie ako prvá. Lyžica je olízaná ako prvýkrát, zvyšky krému z misy sa vydolujú ľahšie prstom.

Uhladenú tortu dôkladne posypeme cez sitko kakaom. Aspoň milimetrovú vrstvu. Posýpanie v tejto fáze má tú výhodu, že kakao od krému navlhne, takže pri jedení hrozí zadusenie sa len pažravosťou, nie kakaovým práškom.

Zákusok potrebuje odpočívať cez noc v chladničke. Na druhý deň sa krája ako torta. Nikto nevie, koľko vydrží, lebo nevydrží viac ako dva dni.

Foto: autorka