Zvyšok mojich dní

Sedeli sme pri víne a rozprávali sa presne o tom, o čom sa pri víne zvykne rozprávať. Filmy, knižky, rodina, práca, nálady, momentálne životné rozpoloženia, kto sme, kde sme a čo s tým. Normálny rozhovor dvoch blízkych ľudí, priateľské posedenie, s dôrazom na to priateľské, aj na to posedenie. Situácia, pre ktorú sa vymysleli kaviarne, vonku jeseň prehrávala so zimou na body, ale vo vnútri je útulne a teplučko. Štyri hodinky najlepšie stráveného času. Mudrovanie o živote, ktoré síce nikam nevedie, ale pomáha vyjasniť si stanoviská. Presne viete, o čo ide, tá situácia je vo svojej prozaickej jednoduchosti až banálna, a predsa sa deje čosi nesmierne dôležité. Ľudia vychutnávajú mágiu miesta, poetiku okamihu, zdieľajú svoje svety a vety, načúvajú si a hovoria. Múdro, veľa, spontánne, ale snažia sa myšlienky sformulovať čo najprecíznejšie. Rozumejú si síce, ale aj tak. Nie je to žiadny juchavý hurá večierok, ani radikálna osudová katarzná pitka, len stretnutie pri víne. Tentoraz to víno ani nie je bohvieaké, sortiment sa so zmenou majiteľa troška pokazil, ale to vôbec nevadí, lebo všetko, čo má odznieť, odznie. O samotné víno nejde, ani o konkrétne prostredie, dôležitá je len tá situácia sama. Vedú sa reči a premýšľa sa, z hlbín mysle sa von predierajú čoraz intímnejšie, osobnejšie veci. Ani neviem ako, a už sa počujem. Čoho sa najviac bojím? Že to bude len horšie, že to najlepšie v živote mám už za sebou, hoci som sotva tridsiatnik. Že to nemôžem vedieť? Bodaj by, nikto si to neželá viac ako ja. Nie som nešťastný, ani netrpím núdzou, skôr naopak, stále sa považujem za jedného z najšťastnejších Slovákov vôbec a zväčša sa tak aj cítim, len ma neuveriteľne mrzí, že to najlepšie v živote už mám za sebou. Jasné, že nie, počujem vás celkom zreteľne – problém je, že to tak cítim. Každý deň, keď sa potrebujem na chvíľu ocitnúť kdesi inde, vraciam sa v duchu na internát. Miloval som to tam a ten pocit, že nič lepšie nezažijem, som mal už vtedy, priamo tam, na tvári miesta, na chodbách, v kuchynke, na balkóne, v izbe, skrátka presne tam, kde sa to práve vtedy dialo. Na internáte som našiel svoj dnešok, už tam som miloval svoju dnešnú manželku, už tam som miloval všetko to, čo ma utvára dnes. Toto nie je nostalgia, nestratil som nič, len získal a svoj život by som nevymenil s nikým na svete, len ma mrzí, že pointu som absolvoval tak skoro a teraz žijem už len ten zvyšok. Zvyšok svojich dní. Môžem si klamať do vrecka a tešiť sa na čosi budúce, alebo sa radovať z prítomnosti a aj to robím, ale kdesi v druhom pláne, v podvedomí viem, že je to len chabá náplasť, náhrada, ktorá mi pomáha nie žiť, ale prežiť. Je zvláštne, že naozaj starí ľudia sa v pamäti vždy najčastejšie vracajú len do jedného obdobia svojho života, spomínajú toho síce veľa, ale oči sa im lesknú len pri tých spomienkach, ktoré sú na programe dňa najčastejšie. Dúfam, že je to ešte ďaleko, keď aj ja budem takto spomínať, ale trocha ma mrzí, že deti, vnúčence a pravnúčence si ma budú pamätať ako vetchého kmeťa, čo vždy spomínal internát. Možno sa tam raz vrátim. Ak by sa univerzita tretieho veku dala študovať tak, že sa býva na intráku, neváham ani chvíľu. Niekto, kto mi vyleje bažanta, sa vždy nájde.
Dosť bolo depresie, idem si pustiť hru a pozabíjať nejakých panákov.

Ozaj, na čo budete spomínať vy?

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [18]