Z prebrowsovaného za uplynulý týždeň

Tak som tu. Pred niekoľkými málo týždňami bolo pre mňa absolútne nepredstaviteľné, že by som ešte dakedy písal nejaké články do nejakého internetového periodika, no zdá sa, že klišé „Nikdy nehovor nikdy“ je síce banálne, ale pravdivé. Za to, že sa odteraz budeme pravidelne spolu stretávať na stránkach tohto magazínu, môže šéfredaktorka Akácsová, ktorá ma postupne vytiahla z mojej splendid isolation. Keď mi navrhla autorskú spoluprácu pred pár mesiacmi, vo všetkej slušnosti som ju vysmial. Nedala sa však odradiť a trpezlivo sa mi pripomínala. Napokon ma zlomila. Netvrdím, že v tom nezohrala úlohu aj zaujímavá ponuka. No tak to skúsim, reku. Trocha nostalgie za starými časmi možno nezaškodí. A voľný čas sa dá tráviť aj oveľa nezmyselnejšie.

Poďme teda na to.

Môj dlhodobo obľúbený Ota Ulč sa mi páčil, keď do Neviditeľného psa písal články, v ktorých zničujúco ironizoval mor politickej korektnosti v USA a Kanade. Obdivoval som jeho schopnosť vyhmatať absurdnú stránku tejto novej módy, ktorou sa dáva sprevádzať euroatlantická civilizácia pri svojej samovražde. Tu je iný zaujímavý článok z pera toho istého autora, možno trochu zbytočný a možno nie. Neviem posúdiť, či má zmysel vracať sa dnes k zhovädilostiam komunistického režimu, ale keď toľko ľudí začína pociťovať nostalgiu za starým režimom (a napodiv aj tých mladých, čo ho de fakto nezažili), tak si hovorím, že vlastne je fajn prečítať si Ulčovo „antinostalgicum“ a pripomenúť si tie časy.

S tým spomínaním na zlé časy je to veľmi ošemetné. Stačí, aby niekto nakrútil film s historickými reáliami dáko ináč, a hneď ho obvinia z nostalgie. Veď ani ten film o posledných dňoch Adolfa Hitlera v bunkri pod ríšskym kancelárstvom sa nestretol s jednoznačne nadšeným ohlasom. Vraj ukazuje Hitlera príliš ľudského, tvrdili kritici. Ani oni však nemohli poprieť, že ide o životnú úlohu skvelého herca Bruna Ganza. Tu je s ním zaujímavý, ale, žiaľ, stručný rozhovor.

Pri tej príležitosti si spomínam, aký vydesený bol môj prastrýko Hans Tafelmayer, takto pekár z Neusiedl-am-See, keď k nám raz na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov zavítal na návštevu a pri vystupovaní z marcheggského vláčika na stanici v Devínskej Novej Vsi zbadal trafiku ovešanú suvenírovými fotografiami krásavca v nacistickej uniforme. Nechápal, ako to môžeme my decká kupovať, zbierať, vymieňať si a obdivovať. Chudák kapitalistický, denacifikovaný, nič nevedel o hrdinskom kapitánovi Klossovi a o seriáli S nasadením života, ktorý práve vtedy v našej krajine dosiahol kultový status. Videl iba fotografie nacistického dôstojníka v socialistickej trafike, súvislosť mu ušla. A vidíte, kultový kapitán Kloss je opäť tu! Ako komiks, aj na DVD!

Ach, to zapeklité slovo „kultový“. Kedysi som si povedal, že ho už nebudem používať, a tuhomáš! Zasa je tu! Ako sa dá tomu slovu vyhnúť, keď môj obľúbený kultový režisér Terry Gilliam nakrútil podľa všetkého dosť čudesný film o bratoch Grimmovcoch, rozprávkaroch, ktorí nás v ranom detstve skrze svoje nekompromisne kruté príbehy priúčali k sadizmu?

Ktovie, kto a k čomu priúčal mladých prisťahovalcov, ktorí už nejaký čas vyčíňajú v Paríži a iných francúzskych mestách. Nie že by som to niektorým Francúzom neželal, človeku by sa takmer chcelo povedať, že majú, čo si navarili svojím naivným blúznením o multi-kulti a bratríčkovaním sa s islamskými totalitnými režimami. Okrem skvelej analýzy priamo tu na Station ma zaujalo hneď niekoľko článkov na danú tému. Tak v prvom rade tento, síce už starší, ale zaujímavo predznamenávajúci veci budúce. Potom článok, v ktorom sa jeho autorka usiluje o objektívny pohľad na vyčíňanie priúdených vandalov. No a tento tu sa im už úplne pchá do zadku. To je mi oveľa sympatickejší úplne surrealistický pohľad na vec. Najviac sa mi však (okrem spomenutého článku tuná na stejšne) páči tento. A ešte tento je celkom zaujímavý.

No ale čo sú tieto problémy proti problémom donedávna ešte českej speváčky Věry Bílej, z ktorej sa teraz, po presťahovaní do Prešova, podľa všetkého asi stáva Viera Biela? Věra Bílá je totiž na mizine. To viete, hrací automat nie je bankomat.

Václav Hudeček asi veľa času vystávaním pred jednorukým banditom v štvrtej cenovej nestrávil. Nebolo kedy: koncertoval, nahrával, učil, žil.

Vôbec, rozhovory sú tuším najvďačnejším novinárskym žánrom. Ak ich robí niekto, kto to vie a nepýta sa dotyčného na samé povrchné hlúposti, tak je to radosť čítať. Napríklad veľmi zaujímavý herec a iste aj človek je Marián Labuda. Kedysi, ako mladého, som ho nemal veľmi rád. Pripadal mi ako taký umastený kolotočiar. Až keď dozrel, začal sa mi veľmi páčiť. A navyše je to premýšľavý, múdry muž. Veď si prečítajte a možno mi dáte za pravdu.

Architekt a dizajnér Bořek Šípek mi až taký inteligentný nepripadá, ale tiež vie zaujímavo rozprávať.

A to je nadnes všetko.

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [17]