Bolesť a utrpenie v rozličných tempách

Nový album Depeche Mode je niečo, s čím sa nepočíta. Od slávneho Violatora je Playing the Angel ešte len štvrtý a to je už dobrých 15 rokov. Kapela si dáva načas – keď sa všetci traja členovia venujú sólovkám, zrejme to ťažko ide inak. Na druhej strane, ani jeden z tých albumov nebol krokom vedľa a Playing the Angel sa tejto peknej tradície drží do bodky.

Ak sa vám páči pilotný singel Precious a tešíte sa, že pobežíte do obchodu po príjemný, hĺbavý elektronický pop v ďalších aspoň desiatich pesničkách, ponechajte ešte chvíľu bundy na vešiaku. Precious je v rámci celého albumu skôr výnimkou ako pravidlom. Zvyšok je riadny kus surovejšieho počúvania. Depeche Mode, vzor 2005, sú niečo medzi svojimi zlatými 80’s, roztržitým obdobím Songs of Faith and Devotion a súčasnými Radiohead. Povedané v skratke, pustiť si Goreho druhý Counterfeit je celkom dobre vybratý les, od ktorého treba na Playing the Angel ísť.

Tých, čo sledujú, ako sa Gahanovci šťastne vystrábili zo svojich drogových eskapád všetkých druhov a pri vystúpeniach na verejnosti čoraz viac pôsobia dojmom spokojných, zmúdrených štyridsiatnikov, asi prekvapí nešťastie, mizéria a depresia valiaca sa z albumu všetkými jeho laserom vypálenými drážkami. Nikdy to nebola družná veselá chasa, ale tu je už priamo na albume napísaný podtitul Bolesť a utrpenie v rôznych tempách. Pesničky majú názvy Pain That I’m Used To, Suffer Well, Damaged People, alebo The Sinner in Me – a presne tak aj znejú. Tentoraz to nie je bezradný a srdcervúci album od ľudí, čo netušia ako ďalej. Je to smutný album ľudí, ktorí práve - naopak - veľmi dobre vedia, čo bude ďalej. To sú veci, ktoré podľa samotného, s rádiami kamarátskeho, Precious nespoznáte. Ale len čo vám Gore zavyje srdcepukajúcim druhým hlasom, napríklad v The Darkest Star, budete vedieť, že ďalších singlov do mediálnych rotácií na albume niet. Nie že by ich tam pravoverní fanúšikovia vôbec očakávali.

Tou najlepšou vecou na Depeche Mode je, že ani zďaleka neznejú ako kapela s 25-ročnou históriou. Vezmite si R.E.M. alebo U2, beznádejne utopených v neschopnosti prísť s niečím, čo by nenudilo aspoň ich samých. DM znejú ako čerstvá kapela. Sama sebou odchovaná, ale úspešne preživšia. Nespoliehajú sa, že majú nahraté do zásoby, hoci by pokojne mohli. Hľadajú a zasa raz našli.