Nechceme byť populárni, len strašne bohatí

Michal Štofej je zvláštny človek. V podstate génius, ktorý však nemá chuť svoje schopnosti nijako zvlášť predávať. Narodil sa v nesprávnom štáte. Keby bol Angličan, bol by na obálkach všetkých časákov o hudbe a nemusel by zmeniť ani piaď zo svojho postoja. S Hudbou z Marsu na troch albumoch priniesol už toľko nápadov (žiaľ, predbiehajúcich svoju dobu), že iným slovenským kapelám by to vystačilo na celú kariéru a päť bočných projektov k tomu. Napriek tomu, keď teraz vydávajú nový a skvelý (pozri recenziu) album Trávnice, obchádza on osobne novinárov priamo v ich redakciách, aby vyšli aspoň nejaké recenzie alebo rozhovory (ja som ho aspoň vytiahol do krčmy). Keď sme minulý rok robili reláciu Metro, bolo z 32 vysielaní najsledovanejšie to, v ktorom hrala Hudba z Marsu a odvtedy aj najreprízovanejšie (čo je s honorármi za tie reprízy, pán Machaj?). Napriek tomu je otázne, či túto kapelu vôbec niekedy postretne budúcnosť, akú by si reálne zaslúžila. Ľudia, čo sa nikam nechcú drať, sa nakoniec asi neprederú. Ale stále je užasné, ak popri pasívnom prístupe vyprodukujú aspoň toľko dobej hudby ako Hudba z Marsu - rozhodne jedna z najlepších kapiel, akú Slovensko kedy malo.

Zrejme si prvý slovenský umelec, ktorý v rámci proma nového albumu osobne chodí do redakcií za novinármi, namiesto toho, aby si oni podávali v určený deň a hodinu kľučky v kancelárii jeho vydavateľstva a robili rozhovory.
MŠ: To bude tým, že ja som taký prostý človek z ľudu.

Je vydávanie nového albumu Hudby z Marsu takou extrémne nízkorozpočtovou záležitosťou?
MŠ: Obávam sa, že toto začína byť už na slovenské pomery štandard. Je totálny megaúspech, ak sa predá 5000 kusov. Kedysi to bolo smiešne. Nemôžeme sa tu na Slovensku hrať na žiadne hviezdy, my prostí Slováci.

Prečo po dvoch výborných predchádzajúcich albumoch nie je Hudba z Marsu najpopulárnejšou kapelou na Slovensku, minimálne takou populárnou ako... no aspoň Desmod?
MŠ: (Smiech.) My sme to chceli prenechať aj ostatným chlapcom, aspoň na chvíľku, nech si skúsia, aké to je byť populárni. Nemusíme sa stále tlačiť na piedestáli. Možno je to troška preto, že po druhom albume, keď Šakalík začal byť populárnejší, sme sa namiesto toho, aby sme sa poriadne rozbehli, toho celého tak troška vzdali a plávali sme každý svojím smerom. Teraz sa nám znova zacnelo, spojili sme sily a vraciame sa.

Ach tak. Priznaj sa, že vy vlastne vôbec nechcete byť populárni?
MŠ: Nechceme byť populárni, len strašne bohatí.

Takže bohatá alternatívna kapela. Ako to bolo s tým, čo nazývaš plávaním každý svojím smerom?
MŠ: Po druhom albume bol náš osud vo hviezdach. Ja som sa vydal na také meditatívno-tvorivé hľadanie nových inšpiračno-hudobných zdrojov do prírody. Aj som našiel, ako je počuť na novom albume. Ostatní chvíľočku ešte hrali, ale potom sa tiež vydali hľadať do sveta, do Londýna alebo do Prahy a tak. Teraz, keď sa nám zacnelo, sme sa dali dokopy so Sigim, bývalým bubeníkom, a s trubkárom Františkom, ktorý už medzičasom znova fachčí v londýnskom mekdonalde. Chystá sa vrátiť, takže ho ešte uvidíte s nami hrať. V tejto trojke sme nahrali nový album Trávnice. Prestávka bola dobrá na to, že to celé vyzrelo, vyselektovali sa pesničky. Keby sme tento album vydali rok po tom druhom, boli by to iné pesničky, po dvoch rokoch zasa iné a teraz po troch rokoch ostalo to, čo tam je. Niektoré, čo sa nám predtým páčili, sa nám po 50. vypočutí zdali nepočúvateľné, tak sme sa ich s radosťou zbavili. Tých 12, ktoré sa na Trávnice nakoniec dostali, budete môcť počúvať celé roky, ak nie celý život.

Ako to funguje? Ty si šéfom a čo povieš, to ostatní hrajú? Alebo sa nebodaj sami rozhodujú, čo budú robiť?
MŠ: Repertoár je daný, nové pesničky teraz neskladáme, možno občas na skúške si dáme nejakú coververziu, trebárs Lásko, mně ubývá sil od Pavla Bobka. Inak nacvičujeme staré hity a samozrejme, každý do toho vkladá niečo zo svojho poňatia nástroja. Nie je to žiadna diktatúra, všetko ide prirodzene.

To hlavné, čo počuť na albume Trávnice, sú pesničky so samplami pôvodného slovenského folklóru, regulérna world music punkového charakteru. Nebojíš sa, že ťa jedného dňa stretnú nejakí extrémne zarytí Lúčničiari a budú ťa chcieť zbiť?
MŠ: Akože sme to sprznili? No, možno niektorým náš odľahčený prejav pripadá, že slovenskú hudbu akosi ironizujeme, poťažmo zosmiešňujeme. Ja by som im chcel odkázať, že k tomu pristupujeme s láskou. Že to vyzerá veselo, je len na odľahčenie, netreba všetko brať príliš vážne. Ceníme si hodnoty v hudbe. A toto nehovorím ironicky. Vážne, lebo mnohí si to o nás myslia, že stále len ironicky, satiricky a cynicky, ale nám je vlastný teplý humor. Nemáme radi zosmiešňovanie ani tvrdú satiru, a staré vzorky používame preto, že cítime skrytú silu vo zvuku tradičnej slovenskej ľudovej hudby. A tú by sme radi pretlmočili súčasnému poslucháčovi.

Ó, ako pekne vravíš, že „vzorky“. Žiadne sample. Teda naopak sa nádejaš, že niekoho počúvanie Trávnic privedie k pôvodnej ľudovej hudbe?
MŠ: Nádejam sa. Preto sme aj na obal uviedli všetky platne, z ktorých sme čerpali, aj s vydavateľskými číslami, aby sa mohol, kto chce, dostať priamo k pôvodnému zdroju.

Vidno, že si bol kedysi učiteľom, máš pedagogický prístup.
MŠ: Najmä nás k tomu prinútil vydavateľ, asi sa bál, aby nebola nejaká žaloba, takže je to tam všetko dopodrobna.

Tieto pesničky na ľudovú nôtu si mal hotové už pred tromi rokmi. Medzičasom vyšlo vo svete niekoľko podobne urobených albumov, ktoré sa stali známymi, trebárs Damon Albarn nahral cédečko s muzikantmi z Mali. Nie je ti ľúto, že si to vlastne mal už dávno a teraz to vyzerá, ako by si po niekom troška opakoval?
MŠ: Je nevýhoda, že sme to nedali von skôr. Na druhej strane to môže byť dobré, lebo iné kapely nám prebili cestu a pre poslucháčov to už je prijateľnejšie. Pred troma rokmi by to možno nikto nestrávil. Ďalšia vec je, že nám ani nejde o nejaký extra progres, aby sme viedli hlavnú líniu hudobného pokroku. Nakoniec, máme tam aj pesničky v našich tradičných gitarových aranžmánoch. V prvom rade nám ide o hudbu, pri ktorej sa ľudia cítia dobre. Niekedy preto aj úmyslene až tak nerozpracovávame aranžmány, nekomplikujeme to. Radšej necháme len načrtnutú skicu, aby nám to nezačalo liezť na nervy.

Nebojíš sa, že vám po úspechu slovanskou melodikou šmrncnutého Šakalíka bude niekto vyčítať opakovanie starého a lacného triku, keď v nových pesničkách je našských motívov oveľa viac?
MŠ: Lacné triky nám vyčítajú od začiatku. Keď bola hitom Klára a Gogo, vraj sme kopírovali Vidiek alebo Hex. Stále dookola. Kto chce psa biť, palicu si nájde. Ale to nám nevadí, my robíme napríklad cigánsku pesničku nie preto, že bol Šakalík populárny a že by sme chceli trafiť tú istú šablónu. Robíme to preto, že počúvame takú hudbu, cítime z nej radosť a chceme ju naším spôsobom posunúť ďalej.