Slovenský album roka!

Budem chrliť pochvaly. Mať trochu úcty v sebe, musel by som túto recenziu napísať vlastnou krvou a rýmovanú, pretože jedine tak by to bolo spravodlivé. V princípe mi je jasné, že už v tejto podobe vzbudím pohľady čitateľov plné nedôvery, minimálne dovtedy, kým si sami osobne nevypočujú. Koniec koncov, to je presne efekt, ktorý chcem týmto textom dosiahnuť.

Debutový album Supervýlet vydala trnavská kapela Hudba z Marsu ku koncu minulého storočia a už v čase vydania jeho nástupcu sa nedal z jeho nákladu zohnať jediný exemplár. Tí šťastní, čo z neho včas ukoristili svoj kus, ho strážia s posvätnou úctou k dielu síce plnému mladíckych nerozvážností, ale zároveň nadčasových pesničiek a zvuku, ktorý aj dnes porazí hociktorého z epigónov. Druhý album Cosmodisk vyšiel v storočí tomto, dokonca s distribúciou veľkého Warnera. Warner sa zo Slovenska stiahol o pár týždňov na to, ale Šakalíka si dnes pamätajú skoro všetci, čo vtedy občas zapli rádio (i keď v mojich očiach to nie je práve reprezentatívna ukážka toho, čo už vtedy kapela dokázala). Hudba z Marsu poznačená hudobnou smolou nehudobného charakteru potrebovala ďalšie štyri roky a niekoľko infúzií nádeje vlievanej priamo do žíl, aby to skúsila ešte raz. V zložení výrazne inom, stále však sústredenom okolo Michala Štofeja, vyštudovaného učiteľa, skladateľa, textára, gitaristu, speváka, producenta a všelijako inak ideového a umeleckého vodcu celej kapely. Trávnice sú zo všetkého najviac jeho vlastným albumom.

Skôr, ako ho začnete počúvať, zabudnite na všetky dotrajšie pokusy spájať slovenský folklór a modernú hudbu, mohlo by vás to odradiť. Z hľadiska metódy to Štofo urobil podobne ako Damon Albarn, keď samploval muzikantov z Mali a výsledok je rovnako dobrý. Pre nás samých ešte o kus lepší, pretože ostávame pod rodnými hoľami. Vokály vytiahnuté zo starých folklórnych platní sú pre neho to isté, čo zaprášené gospelové refrény kedysi pre Fatboya Slima. Skutočné pesničky pozliepané zo starého a nového. Zvuk Hudby z Marsu, ktorý vždy stál na výrazných melódiách a nápaditom aranžovaní, je posunutý o obrovský kus ďalej. Progres smerom do histórie taký samozrejmý, že je divné, prečo s tým niekto prišiel až teraz. Na slovenský folklór budú tancovať mladí ľudia 21. storočia. Budú si spievať „Nahaj ma!“ spolu so ženičkou, čo už dnes pravdepodobne nežije, presne tak isto, ako si spievali Šakalíka.

Po svižnom začiatku sú Trávnice ku koncu skôr chilloutovým počúvaním. Rezké folklórne punkovice prepletané klasickými hudbozmarsoviňáckymi gitarovkami čerpajúcimi z poctivej nostalgie mojej generácie sa na konci menia na ambiciózne kompozície. Záverečný kus o ovciach je vrchol, jedna z najlepších skladieb, aké boli na Slovensku vydané, minimálne za posledných 10 rokov. Ak sa ešte stále bojíte, že kríženie moderného a folklóru neodbytne smeruje niekam k Senzusu, alebo nebodaj k Čechomoru, pustite si najskôr track číslo 12. Štofo čisto intuitívne narába s obrovským citom so všetkým, čo mu príde pod ruku. Na albume je pesnička Romale čavale, ktorú môžem počúvať stále dookola, i keď aktuálne obľúbený cigánsky pop mi je z duše protivný. Proste preto, lebo výsledok znie stále ako Hudba z Marsu a Hudba z Marsu doteraz vždy ukázala oveľa viac ako len jednoduché, šikovné hity na prvé vypočutie a druhú dobu.

Zbytočne viac písať, je čas počúvať. Trávnice sú albumom roka. Nielen preto, že je lepší ako ostatné, čo tento rok vyšli - a nielen ak sa  bavíme o domácej produkcii pre bežné rádiá, pretože tam sa to najlepšie z neho aj tak nedostane. To, že v dvoch skladbách veľmi nešikovne hosťuje preohromne afektovaná speváčka, síce bráni vyglančiť výsledné hodnotenie do desaťhviezdičkova, ale nijako neznižuje nič z toho, čo bolo napísané vyššie. Toto je album, na  ktorý by sa mohla vzťahovať záruka vrátenia peňazí v prípade poslucháčskeho sklamania a stále by sa to muselo kapele oplatiť.

Oficiálna stránka Hudby z Marsu