Stojíme na tej lepšej strane barikády. Teda ja určite, Juraj očividne tiež a spolu s nami asi aj väčšina ľudí z našej civilizácie. Sme síce vyciciavaní rafinovanými úkladmi moderného naháňania sa za lepšími zajtrajškami a dákemu Keňanovi stačí pre záchvat šťastia mláka ako-tak pitnej vody, ale aj tak by som povedal, že výhodnosť našej pozície je neodškriepiteľná. Globalizácia si však aj na nás našla palicu. Juraj ňou dostal po svojej opovážlivej šiške, hneď ako si v onom článku dovolil naznačiť, že osud afrických detí sa ho až tak veľmi netýka.
Jurko, taký veľký – a nevieš, že také veci sa nepatrí hovoriť? Európan, ktorý si každý večer medzi siedmou a ôsmou pri pozeraní sprav nesype na hlavu popol nazbieraný pri Slovnafte, je odľud, paskuda, xenofób, cynik a to isté budú aj jeho deti, ak vo svojom obmedzenom egoizme vôbec na dáke zamiesi. V duchu dvetisícročnej tradície mea maxima culpa sme povinní byť nešťastní pre zvyšok sveta, ktorý z nášho pohľadu nie je taký šťastný ako ten náš. Čím šťastnejší, tým nešťastnejší. Povinne, inak ťa humanitne orientovaní spoluobčania rozoberú na elementárne častice.
Pozrúc krutej realite rovno do očí musí byť aj veľkým hipíkom jasné, koľká bije. Človek-milión by mohol na účet Unicefu a stoviek ďalších nadácií odvádzať polovicu svojho príjmu, aj tak nič nezmení. Akurát nebude mať z čoho žiť, príde o bývanie a na ulici si vyskúša bezstarostnú slobodu na vlastnej koži. Angelina Jolie môže na svojich mohutných prsiach mojkať malých černoškov do predratia poslednej push-upky, a tiež nič nezmení, iba čo tie nešťastné deti ešte aj predčasne sexuálne dozrejú. O Bonovi Voxovi a Bobovi Geldofovi ani nehovoriac, tí majú na to živnostenský list.
Je len málo takých vecí, na ktoré človek nemá žiadny vplyv, ale dozvedá sa o nich každý deň tak veľa. Ten istý systém, ktorý nás zásobuje užitočnými informáciami umožňujúcimi nám lepší život, nás zároveň týra zbytočnými informáciami o vzdialených vojnách, hladomoroch, ebolách a negramotnostiach, ktoré sa nás nijako netýkajú. Vcelku slušné sado-maso.
Spokojný našinec pred sto rokmi dojedol svoje obligátne jahňacie frikasé a jediné, čo ho trápilo, bolo preťažené zažívanie. Dnes ho okrem toho musí trápiť, že miliarda ľudí, čo ani len netuší, že jahňacie frikasé vôbec existuje, nikdy jahňacie frikasé neochutná. Z pohľadu hladnej miliardy absolútne žiadny rozdiel. Z pohľadu nášho už asi tretia generácia Európanov, čo žije s jednou permanentnou a úplne zbytočnou starosťou navyše.
Namiesto toho, aby sme sa zaoberali vecami, ktoré zmeniť môžeme a postarali sa aspoň o to, že my sami nebudeme vzbudzovať súcit v očiach sveta bohatšieho od nás, nechávame si ničiť vlastnú spokojnosť nadbytočnými informáciami o veciach ďaleko mimo nášho dosahu. Keď vás neznámy človek bude každý deň obťažovať rozprávaním o vlastnom nešťastí, budete sa mu vyhýbať. Čo tak tento rozumný postoj zaujať aj voči médiám?
Rado Ondřejíček viac od autora »
Vaše reakcie [64]
Bolesť a utrpenie v rozličných tempách
Židia, paranoja, sex a čokoľvek ďalšie
Kto určí budúcnosť sveta?
Skoro všetko sa dá zjesť
IKEA je život sám