Milujem zvuk prázdnej nábojnice dopadajúcej na podlahu. Nikdy som ho síce nepočul v reále, ale v hrách sa ho neviem napočúvať. Niet krajšieho, estetickejšieho, štýlovejšieho pohybu, ako keď pohyblivé predpažie brokovnice vyhodí prázdnu nábojnicu a do hlavne umiestni plnú. Komusi na druhej strane, za muškou a cieľnikom práve začal zvoniť umieráčik. Ani netreba veľmi mieriť, stačí nechať ho podísť bližšie, a stlačiť spúšť. Charakteristické krvavé cucky a torzo sú už len milou pointou, o to príjemnejšou, že neodrádza ďalšie terče. Chlapík, ktorého napadlo do videohier umiestniť brokovnicu by mal mať v múzeu videohier vlastný oltárik. Vlastne ani neviem, či existuje FPSka, ktorá by sa bez brokovnice obišla. Nabíjanie možno trvá chvíľku dlhšie, o to je však andrenalínový zážitok s čistého jatočného šantenia intenzívnejší. Bez brokovnice ani ranu.
Snažím sa žiť v súlade so zopár viac menej banálnymi pravidlami. Umývam si zuby, neruším zbytočne ľudom kruhy, bez toho aby som očakával čosi podobné, nenadávam v aute a čo vnímam ako najzásadnejšie – v FPSkách vždy používam brokovnicu, kým sa dá. Nemám veľmi rád hry, postavené tak, že s brokovnicou jednoducho na finálneho bossa nestačím, nech mám munície a trpezlivosti koľko chcem. Nikto by nemal byť až tak drsný, že ho brokovnica nakoniec nezloží. Je teba pochopiteľné, že najradšej mám hry, v ktorých majú oponenti tendenciu zhromažďovať sa, pokiaľ možno v malom uzavretom priestore a neveľmi dbajú na vlastné bezpečie. Keď sa ocitnem s brokovnicou v tlačenici, cítim sa ako prvák v požiarnickom aute. Troška bázne ale inak číra radosť.
Joooooooj, stačí si spomenúť a už ma svrbia prsty. Ešte pred hodinkou som druhý krát dokončoval
Darkwatch, štýlovú priamočiaru FPSku zo starej školy, ktorej tisíc krát lepšie svedčí voľné oldschoolové žánrové označenie doomovka. Čo vám mám písať, načo hovoriť? Zabavil som sa ako už dávno nie. Darkwatch je jedna z mála hier vyjduvších v poslednom čase, pri ktorej nemám problém súhlasiť s väčšinou toho, čo som o nej čítal, len ma mrzí, že kolegovia nemali odvahu oceniť ju viac. Budú príliš namlsaní, predsa len, hrať sa v pracovnom čase môžu byť galeje, čo príliš vyjasňujú myseľ. Asi je pravda, že Darkwatch, príbeh westernového drsoňa, čo sa pozvolna mení na upíra a snaží sa čo mu sily a náboje stačia, aby v pekle nebol sám, nie je hra ničím inovátorská, že nijako nevystupuje z tieňa ambicióznejších projektov, ale na to by som zoči voči jej návykovej hrateľnosti kašľal. Som strašne rád, že ešte existuje hra, ktorá ma pribije do kresla len a len volaním krvi. Vospolok frustrovaní oponenti, ešte pre chvíľou ležiaci v hroboch netúžia po ničom inom, ako sa do nich zase vrátiť. A pred hlaveň mojej brokovnice sa priam tlačia pre lístky. To sa potom distribuujú broky do ich tiel samé. Ja len mačkám spúšťa a tupo sa usmievam. Z kútika úst mi vyteká slina ako Homerovi Simpsonovi, zažívam hernú extázu.
Na dnes koniec, priatelia, vraciam sa k
Darkwatch,
čisto subjektívne najlepšej doomovke od Duke Nukema. Pomiatol som sa na rozume? Nevadí, len dúfam, že mi kazajku neutiahnu príliš pevne, zbláznil by som sa len, keby som v rukách nemohol držať ovládač a Darkwatch si neprešiel tretí krát v priebehu dvoch týždňov. Bolo by fajn, keby sa v ústave objavil ktosi podobne Darkwatch pozitívny, mohli by sme robiť terapiu v kooperatívnom móde.
Darkwatch poskytol
www.brloh.sk.
Viac o hrách sa dočítate na našom hernom portáli GAMES.
Juraj Malíček viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
Lukjanenkovo mimo dobra a zla
Bondyho psie dni
Dobro a zlo nie sú, je len tao
Zastavte ho niekto!
Miška, Edita a Erika, Harry, Olaf, Inge, Teplý Brutus a ostatní spolubývajúci