Personifikovať veci dennej potreby pomenovávaním sa mi odjakživa zdalo veľmi trápne, lacné, povrchné, zbytočné, komické takým tým nepríjemný spôsobom, nevhodné, nevkusné, či priamo neprístojné a neprimerané. Chápem, že si ľudia dokážu vytvoriť osobný vzťah k veciam, ale aby ich volali menom? Šialené, absurdné, nezmyselné, až do okamihu, kým som sa prvýkrát posadil do nášho nového starého ojazdeného auta a oslovil ho Harry. Keď sa kamsi vezieme, ja som Štefan – pán situácie a Harry je Harry, vždy po ruke, mám sa na kom voziť. Tá infantilnosť mi začala vyhovovať, ľahšie sa mi premýšľa o chorom Harrym ako o pokazenom starom Favorite. Harry je fajn, síce zásadne neodpovedá, keď sa s ním počas jazdy rozprávam, ale aspoň sa mi nedrieme za volantom a neznepokojujem sa, že trpím samovravou. Netrvalo dlho a Harry neostal sám, Teplý Brutus sa stará o to, aby bolo doma teplo, zapnutý Olaf je zdrojom kratochvíľ, Inge archivuje sci-fi knižky a Wittgenstein mi pomáha zarábať na dennú skyvu chleba. Edita a Erika sú diery na ponožkách, Edita na pravej, Erika na ľavej, bez ohľadu na konkrétne ponožky, tie však veľmi nerátam, objavujú sa a miznú a jediným príznakom ich existencie je ontologický paradox. Sú to vlastne kúsky ničoty medzi tkanivom ponožiek. Aj tak je nás dosť, keď zarátam Mišku a Emila, Erika, Žofu, Garfielda, Gromita a Filipa, teda manželku a figuratívne plyšové hračky, je nás doma habadej. Priamo kolektív, všetci nenahraditeľní, s vlastnou osobnosťou, či už vnútenou, alebo spontánnou. Teplý Brutus je kotol, momentálne sú s ním trocha problémy, viazne komunikácia s Malým Brutom – termostatom. Práve teraz, keď udiera zima, nevedia Malý a Teplý Brutus nájsť spoločnú reč. A ja to musím riešiť. Problémy má aj Harry, čosi temné sa deje v jeho útrobách, akoby jazdil už len silou vôle. Mojej. Olaf, občas zvaný nudný, je televízor, Wittgenstein počítač, obaja fungujú spoľahlivo, ale píšme radšej potichu, Wittgenstein je priamym svedkom a nechcem nič zakríknuť. Aj tak mám pocit, že v jeho útrobách už dávno drieme umelá inteligencia, či presnejšie, umelá samopaš. Najspoľahlivejšou sa javí Inge, akoby aj nie, kus švédskeho nábytku, do ktorého si odkladám knižky, veľa vody nenamúti. Emil, Erik, Žofa, Garfield, Gromit a Filip tiež ešte žiadne problémy nespôsobili, zväčša sa len tak kdesi dekoratívne povaľujú a čakajú na malého Malíčka, s ktorým treba dakedy v budúcnosti určite rátať. Nechcem plytvať vaším časom, len som nás chcel predstaviť. S Harrym, Inge, Brutom a ďalšími spomenutými sa ešte určite stretnete, písať úvodníky môže byť riadna drina, človek niekedy potrebuje pomoc a členovia domácnosti sú vždy vďačnou inšpiráciou. Občas ich síce treba najprv pomenovať a potom odpozorovať ich osobnosť, ale s Harrym, Brutom, Olafom, či Wittgensteinom sa trampoty znášajú lepšie ako trampoty s pokazeným autom, čiastočne dysfunkčným kotlom, televízorom, čo rozčuľuje alebo nudí a počítačom, ktorý si robí čo chce.
Možno nie, a to pomenovávanie je len akási vopred pripravená obrana, každopádne, všedné problémy sa takto aspoň stávajú zábavnejšími.
Tiež ste niekedy zbytočne pomenovali vec a potom trpko ľutovali následky?
Juraj Malíček viac od autora »Vaše reakcie [9]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
Ďalší príbeh si musíme zaslúžiť
Diera na samote pri lese
Lukjanenkovo mimo dobra a zla
Bondyho psie dni
Óda na brokovnicu