Kapitola deviata - Rozorvaná duša, kríza identity a niečo ako sex

26. septembra - zase pondelok
Nemohla som ostať bývať v byte, ktorý Mladý prenajal pre nás dvoch, lebo mi bolestne pripomínal krátke intenzívne šťastie, čo som tam s ním zažila. Zase raz malo moje hnusné pesimistické ja pravdu, keď mi podsúvalo pochybnosti, že tento byt je len nejaká kamufláž, že všetko je inak, ako sa zdá. Načo sme kupovali to posraté sitko na špagety, čo sa na mňa teraz škodoradostne vyškiera z prázdnej kuchynskej linky? Vyšmarila som ho do koša, zbalila pár vecí, čo som si tam stihla nasťahovať, a vrátila sa do predošlého provizória u známych.

Kamarátka Okulťáčka mi povedala, že by som si konečne mala nejako vyriešiť bytovú otázku, lebo všetky moje predošlé vzťahy stroskotávali na inštrumentálnom probléme, že nemám vlastný byt. Buď som sa s niekým stretávala kade-tade po požičaných bytoch, alebo som sa bez rozmyslu k nejakému chlapovi nasťahovala a narušila mu trestuhodne jeho kruhy, alebo moju neukotvenosť niekto pochopil ako schopnosť presťahovať sa za ním kamkoľvek.

Z tejto strany som sa na to nikdy nepozrela. Mala som zdediť byt po babičke, ale tá sa zatiaľ, chvalabohu, tešila vynikajúcemu zdraviu. Dosť dlho mi vyhovovalo bývanie u rodičov a keď ma prestalo baviť vymýšľať si výhovorky, aby som sa vyhla všelijakým oneskoreným výchovným príhovorom, tak som sa tralágala po spoločných podnájmoch s kamarátmi.

Poslúchla som kamarátku a začala som si riešiť bytovú otázku. Teda behať po bankách, realitkách a bytoch. Má to na mňa mierny terapeutický účinok, lebo aspoň nemusím neustále myslieť na to, čo teraz urobím so svojím životom.

Mladý moje odsťahovanie pochopil ako definitívny koniec. Jeho terapeutickým programom je pre zmenu rozbiehanie pobočky, v práci trávi celé dni. Z času na čas mi príde od neho mail:

- Chýbaš mi, láska moja.
- Aj ty mne. Túžim po tebe
- Tak príď.
- Vieš, že to nejde.

A tak stále dokola.

Všeličo som už vo svojom pohnutom živote brunetky zažila. Veľakrát dostala kopačky, veľakrát ma kde-kto hnusne zradil. Ale až teraz mi doklaplo, že dávať kopačky nie je až taká sranda, ako sa to z tej ublíženej strany javí. Na oboch stranách je to svinsky ťažké a ten, čo pochopil o niečo skôr, že to nebude fungovať, to stále musí opakovať nielen tomu druhému, ale aj sebe. Ale načo mi je toto múdro v mojom živote? Mohla som sa zaobísť aj bez neho a najmä bez tej bolesti, čo k nemu pribaľujú ako bonus.

Najhoršie na tom všetkom je, že si fakt nie som istá, že to nejde, že by to nefungovalo. Veď aký je rozdiel v tom, či budem sedieť doma s dieťaťom a pracovať cez internet tu alebo tam? Jasné, že kamaráti, príbuzní, obetavé babičky, to všetko tam nie je, ale je tam on. Jeho láska a jeho pevné rameno, na ktoré sa dá spoľahnúť, jeho telo a objatia, o ktorých sa mi stále sníva. Rozum mi neprestajne podsúva argumenty pre a proti. Lenže niekde vnútri, takmer to fyzicky cítim pod hrudnou kosťou, tam niekde mám ten pocit, takmer istotu, že to nepôjde.
- Dobre, tak s ním a tam to nepôjde, hovorí zas rozum. - A kde a s kým to pôjde?

No to by som aj ja rada vedela. Viem si ja vôbec predstaviť, ako chcem žiť ďalej? Čo keď sa tí tam hore na mne ešte dosť nevyzabávali a ešte by mi chceli splniť nejaké ďalšie tajné želanie? Viem ja vôbec, čo chcem? Viem ja, ako si predstavujem šťastnú budúcnosť?

Kedysi som to mala jasné. Raz, keď na to budem dostatočne zrelá a vyskúšam si potrebné množstvo vzťahov s mužmi, stretnem toho pravého. Muža, do ktorého sa zamilujem a budem s ním chcieť žiť v dobrom aj zlom až do smrti. A on so mnou. Teraz som takého stretla, mám tú ďalekú budúcnosť rovno pod nosom - a všetko je inak, lebo medzitým sa tá istota, aké to raz bude skvelé, kamsi vytratila. Postupne mi dochádza, že zamilovať sa je jedna vec, a žiť s niekým na veky vekov je vec celkom iná.

Nie že by som si nevedela vybrať. Páčia sa mi chlapi. Schopní, samostatní, mužní, sebavedomí. Ale ako tak narážam na tých schopných a sebavedomých, postupne zisťujem, že veľká časť toho sebavedomia je postavená na tom, že ich okolie v ich sebavedomí podporuje, utvrdzuje, obdivuje. Aj najschopnejší muž potrebuje neustály obdiv i za tú najmenšiu hovadinu. Ó, ako skvelo si navaril! (Ani len poznámka o tom, kto umyje riad a dokúpi všetky tie vyplytvané exotické ingrediencie!) Úžasne zatlčený klinec! (Ani zmienka o tom, že to trvalo tri mesiace.) Takto presne dokážeš auto zaparkovať len ty! (Ako keby to na veľkom prázdnom parkovisku nebolo celkom jedno.) A sme doma. Klipkať očami, obdivovať, nekritizovať. Byť blond. Chvíľku mi to, s vypätím všetkých síl, ide, ale na veky vekov? Však to nie je v ľudských silách obyčajnej brunetky! Toto dokáže večne opakovať hádam len matka svojmu synovi.

3. októbra - a zase pondelok
Kolega Chrumkavý to celkom posral. Teraz neviem, či sa mi znechutil tým ohľaduplným čakaním na správnu chvíľu, alebo tým, že tú správnu chvíľu odhadol zle. Neviem, či by z toho niečo bývalo, keby bol ešte trochu počkal a nenaliehal, ale asi to bude tak, že je v tom nevinne, len sa v mojom živote objavil v absolútne nesprávnom čase. Aj s mojím úplne prvým frajerom to tak bolo. Toho dodnes považujem za najideálnejšieho muža pre mňa a nie je to žiaden spomienkový optimizmus, lebo dodnes sme priatelia. Žiaľ, stretli sme sa príliš skoro, obaja sme mali pocit, že ešte môžeme stretnúť aj niekoho iného, ešte sme si obaja nič neužili, ešte sme čakali, že možno príde niečo lepšie a úžasnejšie.

Aj Chrumkavý má zlý tajming. Keby sa bol objavil o pár mesiacov skôr alebo neskôr, tak z toho mohol byť fajn vzťah a on by sa nedostal do situácie, ktorú nezvládol. A ja tiež nie.
Z môjho sťahovania, hľadania bytu a smutného mlčania pochopil, že do Švajčiarska neodchádzam. Zavolal ma na večeru. K sebe domov. Opil ma. Skončili sme v posteli. Nepamätám si, čo sa dialo. Teda pamätám si, že sme sa spolu aj chvíľku milovali. A ešte, že som sa musela ísť vyvracať. Ráno som mala strašnú opicu. Našťastie. Potrebovala som tú fyzickú bolesť hlavy a nevoľnosť, aby som trpela a trestala sa za to, čo som urobila.
Chrumkavý hral stále pána dokonalého. Doniesol mi do postele pohár pomarančovej šťavy, dva acylpiríny a zažívaciu sódu.
- Chúďatko moje, už sa netráp, so mnou ti bude dobre.
- Ako to myslíš?
- Tu už ťa nikto nebude trápiť, nemusíš sa báť.

Akože on ma trápil? Veď ma predsa miloval!
- Ja ťa milujem. On miloval len seba.
- Ako to môžeš vedieť, však ho vôbec nepoznáš!
- Akože nepoznám, poznám ho jak svoje boty. Však si mi o ňom celé hodiny rozprávala. Je to sebecký kretén a konečne si to aj ty pochopila!
- Kretén si ty. A nič si nepochopil.

Odchádzať z bytu človeka, s ktorým ste sa pred pár hodinami vyspali, ovracali mu záchod a potom sa s ním pohádali, je teda dosť málo dôstojné. Najprv treba pozbierať všetky veci, aby ste sa nemuseli po nič vracať, potom si ich rýchlo obliecť. Až

Pravablond viac od autora »
Vaše reakcie [7]