Kapitola dvanásta - Ožratí, podlí a slizkí muži, dokonalé blondínky a iné nečakané pohromy

22. november – Minulosti neutečieš
Magický večer s Chrumkavým a potom ten zvláštny sen predpovedajúci šťastnú budúcnosť ma celý týždeň jemne rozochvievali a udržiavali v podivnej eufórii. Bola som ako naspídovaná, hravo som zvládala veci, ktoré inak z duše nenávidím. Behala som po úradoch a zariaďovala prepis bytu, trvalý pobyt, elektrinu, na každého som sa usmievala, nič ma nerozhádzalo, ani nechápavé úradníčky, ani tupé hlavohrude, čo sa musia všade pchať dopredu. Pripadala som si ako tie jehovistky pred našimi potravinami, ktoré na sprosté urážky, ignorovanie aj výsmech okoloidúcich reagujú vždy zmierlivo, s úsmevom a stoickým pokojom, pretože vedia, že ich za toto všetko čaká raj. Čím viac utrpenia, tým vyšší level. Aj ja som zrazu uverila v blížiaci sa raj a neznervózňovalo ma dokonca ani to, že Chrumkavý mi nevolá, nemailuje, ani sa nikde neukázal.

Po hektickom týždni som plánovala celý víkend nerobiť absolútne nič, iba ležať v mojom novom byte na novej posteli a rozjímať nad tým, ako si ho pekne zariadim a ako v ňom budem spokojne žiť. A či sa mám ozvať Chrumkavému sama, alebo čakať. Ale človek mieni a kamaráti menia. Zavolali mi v nedeľu neskoro večer, že musím okamžite prísť do ich klubu a odpiť si svoju odmenu za nejaké pomocné práce, že je tam skvelá zábava a stále graduje, graduje. Išla som – a to som teda robiť nemala.

Som sviňa a on ma miluje
Najprv som narazila na muzikanta, ktorý tam v ten večer po dlhom čase hosťoval. Pred tým dlhým časom sa so mnou raz vyspal a ráno vysvitlo, že má frajerku. Frajerka sedela na kraji postele a plakala. On zaujal polohu mŕtveho chrobáka a čakal, kedy to nejako prehrmí, tak som sa zdvihla a bez slova zmizla. Odvtedy sme sa obchádzali a maximálne tak prehodili pár zdvorilostných fráz.
Keď som prišla, bol už spitý pod obraz a okamžite sa na mňa nalepil. Z nesúvislého opileckého bľabotu som napokon vyrozumela, že sa spil kvôli mne, keď sa dozvedel, že prídem. Že číta môj blog na webe, že som obdivuhodná žena a už veľakrát mi chcel napísať, ale nenašiel odvahu. A že ma celý ten dlhý čas, čo sme sa nevideli, miluje.
- A čo z toho mám, že ma miluješ? – spýtala som sa. - Mám si to zavesiť na stenu, alebo natrieť na chleba?
- Nebuď sviňa! – povedal ten muzikant.
- Ja som sviňa???
- Mňa to strašne mrzí, ako som ti vtedy ublížil.
- To je dobre, že ťa to mrzí, lebo mňa to vtedy veľmi bolelo. Ale to už je za nami, mňa to posunulo zas niekam inam. Možno aj vďaka takým sviniarom, ako si ty, som teraz taká fantastická žena. Neboj sa, necítim k tebe nenávisť.
- Ja ťa milujem.
- Ale ja teba nie.
- Ty si sviňa.

A tak stále dokola. Asi trikrát sa mi podarilo sa ho zbaviť, ale vždy si ma znovu našiel a spustil jak pokazená platňa. Bolo mi ho ľúto a čo už môže byť úbohejšie ako chlap, ktorého vám je ľúto. Nevedela som si spomenúť, čo ma na ňom mohlo kedysi priťahovať. Napadol mi Chrumkavý aj s jeho traumou z mladosti menom Rosa a uvedomila som si, že niekedy je fakt lepšie, keď si nájdeme iné bútľavé vŕby a svojim dávnym láskam dáme so svojimi traumami svätý pokoj. Ostať v pamäti ako hnusná sviňa je lepšia pozícia ako úbohá troska. Lepšia pre obe strany.

Zase jedna hnusná dokonalá bloncka
Práve som sa chystala definitívne odísť preč, aby som unikla ďalšiemu nevyžiadanému vyznaniu lásky, keď som na sebe zacítila uprený pohľad. Otočila som sa smerom, odkiaľ som ten pohľad cítila. Najprv som zbadala ju. Dokonalú blondínku, veľmi podobnú Mladého predošlej frajerke, v závese s troma mladíkmi. Ten, ktorého držala za ruku, bol Mladý. Ostatní dvaja boli bývalí kolegovia. Myslím, že nevedeli nič o tom, čo sa za posledné mesiace odohralo medzi Mladým a mnou, ale ak aj tušili, nevideli dôvod, prečo sa ku mne nepriznávať.
- To sme si mohli myslieť, že ťa tu nájdeme! Mladý hovoril, že to tu patrí tvojim kamarátom, – povedal jeden z nich.
Mladý len cez zuby precedil pozdrav, zabrblal niečo o tom, že to oni tam chceli ísť, a pratal ich odo mňa preč. Ale ex-kolegovia sa nedali a jeden pokračoval:
- Už som ťa dávno nevidel! Čo celé dni porábaš? Vieš, že tuto Mladý bol vo Švajci? Ale už sa vracia zas domov. Dlho tam nepobudol, čo? A poznáš jeho novú frajerku?

Našťastie to všetko boli len rečnícke otázky a bol tam strašný hluk, takže som nemusela nič duchaplné odpovedať. Čo najrýchlejšie som vypadla von, aby som to mohla rozdýchať. Bolelo to, strašne to bolelo. Nielen preto, že človek, ktorý sa ešte pred dvoma mesiacmi chcel so mnou oženiť, má tak rýchlo za mňa náhradu a prišiel mi ju predviesť. Bolelo to najmä preto, že ten klub som považovala za svoje výsostné územie, kde som uprostred verných kamarátov vždy mohla odložiť svoje citové brnenie. On to vedel, a napriek tomu prišiel rovno doprostriedka mojej pevnosti, aby mi do tej odkrytej nezacelenej rany vrazil špinavý zúbkovaný nožík a nechutne s ním otočil. Toto sa predsa nerobí, nech už sa cíti akokoľvek ublížený mojím odmietnutím! Chrumkavý mal pravdu. Je to sebecký kretén. Vrátila som sa dnu k baru, ignorovala mlčanlivé pohľady toho kreténa a nalievala do seba jedného panáka za druhým. Hystericky som sa zabávala a keď konečne vypadli, tak som sa rovnako hystericky rozplakala. A potom si už toho veľa nepamätám.

Rytier na bielom koni uprostred dusna zasadačky
Ráno ma zobudil neúprosný budík. Bolo mi strašne, túžila som spať a nikdy sa nezobudiť. Hlava mi trešťala, žalúdok som mala na vode. Bolo mi zle doslova všade, na tele aj na duši. Ale musela som to potlačiť a ísť do práce a to hneď, pretože sme mali veľkú poradu s najvyšším šéfom. Dúfala som, že ju nejako prevegetujem a potom zmiznem domov dospať opicu, ale osratému aj hajzlový dekel na hlavu spadne. Šéf chcel vedieť, prečo ešte stále nie je vonku nová firemná stránka, keď je už dávno po dedlajne.

Nemala som žiaden pocit viny, pretože ja som kolegovi, čo to mal dať dokopy, takmer všetky podklady dodala načas. Priebežne som ho naháňala, kedy už bude mať nejakú prvú verziu vonku, aby som doladila ešte pár nedodaných kratučkých textov, ale vždy mal niečo iné dôležitejšie na práci. Najprv mal skúšku, potom dovolenku, potom naháňal iný dedlajn. Bola som stále pokojná. Ak si to niekto vyžerie, tak on. Žiaľ, mýlila som sa. Bola som tam nová a kolega starý inventár, ktorý požíval z mne nepochopiteľných dôvodov šéfovu najvyššiu dôveru. Zhodil všetko na mňa, vraj som stále nedodala všetky podklady. Inokedy by som sa dokázala ľahko obhájiť, ale po tej včerajšej noci som mala mozog ako zaseknutý. Dokázala som sa sústrediť len na to, aby som sa pred nimi nerozplakala.
Zrazu sa ozval niekde spoza môjho chrbta Chrumkavý. Musel vojsť uprostred porady, lebo na začiatku tam určite nebol.
- Veď nevadí, že to nie je kompletné, ukáž nám aspoň to, čo už si z dodaných vecí spracoval, - povedal Chrumkavý slizkému kolegovi. - Hádam si nečakal pre pár nepodstatných textíkov aj s kódovaním a grafikou?
Kolega Chrumkavého zavraždil pohľadom a šéf presunul svoj hnev zo mňa na Chrumkavého a na kolegu. Do konca porady z toho kolega dokázal elegantne vykorčuľovať, ale už sa mu nepodarilo prehodiť svoju zodpovednosť za nedodržaný termín na mňa. Chrumkavý po porade ešte niečo riešil so šéfom, tak som utekala na záchod dať sa trochu do poriadku a čakala som, že sa u mňa ukáže alebo zavolá, aby sme to prebrali. Pripomenulo mi to inú poradu v inej firme a po nej iný telefonát s iným mužom.
Hypnotizovala som pohľadom telefón aj pravý dolný roh monitora, či sa Chrumkavý, môj rytier na bielom koni, neozve. Bez váhania by som sa mu vrhla do náruče a nechala sa odviezť kamko

Pravablond  viac od autora »
Vaše reakcie [9]