Balet v bunkri

Pred dvoma rokmi, tesne po príchode do Islamabádu, som sa na jednej z večerí zoznámila s manželkou ukrajinského veľvyslanca. Bývalá baletka, neskôr choreografka krasokorčuľovania. Bola som zvedavá na možnosti viesť krúžky baletu pre dievčatká všetkých vekových kategórií, keďže korčuľovanie je v trópoch nezvyčajné. Larisa na mňa udivene pozrela a povedala: „Balet? Tu?“

Na viac sme nemali čas. Až neskôr som sa dozvedela, že dvíhať nohy je vraj proti islamu a dvíhať ich tak ako v balete je obscénnosť, ktorá nemá v islamskej zemi ani miesto a údajne ani divákov. Navyše je vraj pri tomto druhu pohybu v ohrození poklad najcennejší: panenská blana.

Neskôr sa ukázalo, že rovnejší z rovných majú právo na všetko. Možnosť vidieť, ako to prebieha v praxi, sa mi naskytla, keď sa v programe spoločenského života v Islamabáde objavil slogan From Russia with Love, ukážky z ruského baletu a opery. Adresa: Džinnahovo kongresové centrum, obrovská budova, ktorú som si pamätala z osláv Medzinárodného dňa žien. Vtedy nás po dôkladnej prehliadke usadili za kongresové stoly a dve hodiny nás nechali bez prekladu počúvať strašne dynamické a dôležité prejavy. Preštudovala som vtedy v sále všetky detaily, od strechy až do vzory na koberci. Dodnes si pamätám nefungujúce gombíky pod i nad stolom, škrípajúce stoličky, zospodu oblepené žuvačkami. Do prachu na stole som napísala „never more“.

Ale, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Čas vykonal svoje a v jeden aprílový večer som sa ocitla pred bránami kongresáku opäť, s neblahým tušením, že sa zabavím viac, než by som chcela. Tak i bolo. Od hlavného vchodu ma akýsi fúzatý ujko v uniforme odvelil k inému vchodu. Mávol rukou niekam do tmy a na viac nereagoval. Stála som tam, teplota mojich emócií dramaticky stúpala. Keď sa však do tmy vybrala celá odvážna skupinka, rozhodla som sa dať organizátorom šancu presvedčiť ma, že zatiaľ to všetko boli len malé nedorozumenia. Cez trávnik, do ktorého sa mi po nedávnom daždi úspešne zabárali podpätky, sme sa v tme hmatom dostali k inému vchodu. Takmer neosvetlenému, podobnému východu z kuchyne. Fúzaté sekretárky dlho hľadali moje meno v zozname. Už po druhýkrát. Všade komáre. Kým sa konečne poradili, na čele mi ich sedelo aspoň desať.

Ďalšia tortúra - mobil: odovzdať, vložiť do obálky s číslom, nestratiť, každé gesto trvá storočie, za stolom vždy sedí aspoň desať ľudí. Ich činnosť je rozfázovaná, jeden zdvihne obálku, podá ju ďalšiemu, ten ju drží, kým ďalší zoberie odo mňa mobil, ďalší na obálku napíše číslo, ešte ďalší mi ho na papieriku podáva. A je po šanci na útek. Do budovy nevkročí krotká manželka, ale Attila Boží Bič.

Priestor za vchodom sa podobá labyrintu. Vchádzam do uličky vyrobenej z bielych panelov a idem, kam ma oči vedú. Za prvým rohom stojí ženský gang. Náčelníčka na mňa kýva prstom. Nezdajú sa im moje horné partie. Podrobne, dôkladnejšie ako u gynekológa skúmajú, či neskrývajú nebezpečnú výbušninu. Keď zahalená náčelníčka skončí, usmejem sa a neodpustím si otázku: „And thank you for the pleasure?“

Idem ďalej, po dlhom prázdne sa dostávam na križovatku. Nikde nikoho. Idem ďalej. Pri zábradlí stojí chlapec v livreji. Smrká, poťahuje, a keď k nemu pristúpim, sklopí zrak. Strčím mu pozvánku pod nos a pýtam sa, či som v správnej budove. Uprie na mňa tupý, teľací pohľad. Takých si pri hľadaní vchodu do sály užijem ešte niekoľko. Kto mohol predpokladať, že ani jedna z tých postáv na podopieranie nebude vedieť po anglicky? Ani netušili, čo od nich tá vrieskajúca madam chce.

Toho posledného už v zúrivosti zdrapím za bielu košeľu a vystrčím pred seba: „Go and show me, where is the entrance.“ Konečne. Od začiatku môjho putovania uplynulo 15 minút, počas ktorých som si obzrela miestnu kuchyňu a spočítala všetky toalety aspoň na štyroch poschodiach. Sadám si, zrak zakalený zúrivosťou. O malú chvíľu si v podobnej nálade sadajú okolo ďalší pozvaní. Dopracovať sa na galériu dá prácu aj celebritám. Nespokojnosť. Vykázať hostí na balkón sa nepatrí. Všetci to vedia, všetci už rezignujú.

Podíde ku mne kráska v čiernom a podá mi program. Hneď mi zdvihne náladu. Ukážka z baletu Posledné tango v Paríži, tak to si vychutnám. Kráska však prichádza ešte raz, tesne pred začiatkom a vykáže nás z balkóna dole, za kongresové stolíky. No dobre, cestičku už dôverne poznám. Keď chcem podať po chvíli ruku známemu, zistím, že je čierna od prachu a navyše zelená. Nevšimla som si: kde sa dalo, tam mi na pozvánku bachli nejakú pečiatku. Sorry, idem sa umyť.

Pódium čaká, pódium žiari, tichá hudba, vlajky, majestátne inštalácie kvetov a konárov obalených maličkými žiarovkami. Prichádza konferencier a v štýle dídžeja víta prezidenta a premiéra. Úžasné, poloprázdna sála, v ktorej zaniká nadšený potlesk, posúvam sa na kolečkovom kresle všade tam, kde sa dá niečo vidieť. Predslovy sponzorov, krásne slová o nafte, minerálke a biednych deťoch, ktorým treba pomáhať. Kdesi pod stropom beží film o hlade, chorobách a smrti. Prvý milión je v ústach naolejovaného elegána za mikrofónom. Kto dá viac?

Intímny večer s hudbou a tancom sa mení na prízrak. Okolo ozbrojenci so samopalmi, kvety, svetlá, milióny chudákov niekde ďaleko, za kulisami operná speváčka, národná umelkyňa, s ruskou národnou na perách, zelená Giselle, Luskáčik so svalnatými nohami. Čakajú. Všade prach, zisťujem, že kolečko môjho mobilného kresla spočíva na krásnej bielej gladiole, odsúvam sa, zbieram kvety z koberca a kladiem pred seba. Neprestávajú padať, o chvíľu je biely tyl nado mnou prázdny. Rozmýšľam, či ma dnes večer nejaká krásna ruža trafí rovno do hlavy a ja zaspím ako Šípková Ruženka v zakliatom zámku.

Nasledujú krátke tanečné i operné vystúpenia, baletné dvojice, on ju chytá tam i tam, ona vystrkuje nohy tak vysoko, že to zastavuje dych. Publikum je nemé, prekladacie zariadenia na stolíkoch sú vypnuté, chabý potlesk, tanečníci ani nestihnú odísť z javiska. Sledujem tváre okolo seba. Všetko stuhlo v akejsi nepreniknuteľnej maske. Cítim sa ako v laboratóriu, kde sa deje čosi neuveriteľné, ale s ohľadom na prostredie sa všetci tvária učene a sústredene. Vede to sekne. Umeniu ani trochu. 

Prestávka, vo vzduchu je bezradnosť, nikto sa o balete nezmieni ani slovom, márne napínam uši. Ktosi mi podá tanier plný mäsových guliek v červenej omáčke. Všade plno jedla, na ktoré majú diváci 10 minút, a tak je pri misách živo. Mäsové guľky nechcem, odkladám tanier, idem na čaj. Pri kontajneri s horúcou vodou je mláka, okoloidúci v nej balansujú. Keď mi chce čašník bez opýtania naliať do čaju mlieko, uhnem so šálkou, a tak do vody špľachne ešte kúsok mlieka.

S uľahčením zdravím známeho Rusa. Pije čaj a medzi dvoma chlipnutiami mi položí zákernú otázku: „Nu kak?“ Schválne odpovedám veľmi nediplomaticky: „Košmar.“ (Hrôza.)  „Čúvstvujete, da?“ (Cítite to, však?) Ukazuje sa, že viac než polovica pozvaných jednoducho neprišla, z akých dôvodov nevedno, ale podozrenie "jest".

Tanečné číslo, na ktoré som tak čakala, Posledné tango v Paríži, je skvelé, má štýl a je jasné, o čo v ňom ide. Publikum sa ako slimák vťahuje do ulitky, nechce cítiť, nechce vidieť, dve prepletené telá na javisku túto prudériu úspešne ignorujú. Prichádza mi na um synovo rozprávanie o premietaní filmu, kde mali ženy krátke rukávy i sukne. Jeho moslimskí spolužiaci odvracali zrak. Jedenásťroční chlapci. Cítili sa trápne, cítili sa nepríjemne, alebo previnilo? Ako sú na tom ich rodičia? Rovnako? Bohvie.  

Nasleduje koniec tohto bizarného večera v luxusnom bunkri, obklopenom armádou, s padajúcimi ružami, oblepenom kol

Viera Langerová  viac od autora »
Vaše reakcie [8]