Kapitola piata - Sex, ticho, depka a Chrumkaví kolegovia

5.8. – Piatok
Príkaz dňa znie jasne: Nájsť kolegu, na ktorého by môj Mladý žiarlil ako pes!
Realizácia mi ale jasná nie je. Mám si vybrať nič netušiaceho kolegu, o ktorom budem pred Mladým nenápadne básniť, alebo mám nejakého natvrdo zbaliť? Veď je to z blata do kaluže! Ešte som len nastúpila do novej roboty a už si tu mám komplikovať život s kolegom?
Toto som celá ja. Ani som nezačala s výberom a už rozmýšľam dopredu o tom, aké komplikácie by mohli nastať na konci. Jak ten Cigán, čo zbil decká, že mu zožerú prasa, keby nejaké mal. Do kelu aj s brunetkou. Prepínam do blond módu a idem na to:

Kolegu v kancelárii vylučujem z množiny potenciálnych kandidátov okamžite. Nie že by mal nejaké zjavné vady, ak nepočítame pre pravú blond úplnú maličkosť, že je šťastne ženatý. Toto je čisto technická závada: chýba únikový východ z kancelárie pre prípad citového požiaru. Z rovnakej technickej príčiny vypúšťam z množiny kandidátov aj šéfa. Ten je síce rozvedený a má mimoriadne uhrančivý pohľad, ale toto som už raz zažila. Zo šéfovskej postele je únikový východ len jeden jediný – výpoveď podriadenej. Toto radšej neskúšajte, dobre vám radím.
Tak čo tu máme ešte? Na fyzickú krásu veľké nároky nemám. Dôležité je, aby sa pravidelne umýval a chodil k holičovi, používal kvalitné antiperspiranty, nenosil sandále a biele ponožky k obleku, neobľuboval rozgajdané reklamné tričká a ľadvinky. V tomto smere je moje nové pracovisko slušne zásobené použiteľnými exemplármi. Asi preto, že tu nie sú žiadni programátori a administrátori. Na tých okrem spomínaných vonkajších zhovädilostí neznášam ich technologickú nadradenosť, ktorú si mylne pletú so všeobecnou inteligenciou. Tak ako programujú systémom kopírovania kusov cudzieho kódu a prepisovaním parametrov, tak pristupujú aj k riešeniu problémov všehomíra. Ale ako hovorím, takí tu, našťastie, nie sú.
Zato úradníkov je tu celá kopa. Celá kopa prekladačov papierov a problémov. Považujú sa za strašne dôležitých, ale za celý život nepostúpia viac ako o jednu kariérnu priečku. Muž bez ambícií je niečo, čo ma totálne odpudzuje. Viac už ma odpudzuje len muž, čo má ambície, ale nemá k nim patričné schopnosti. To už radšej robotník, čo kope kanály a po desiatich borovičkách vymláti celú krčmu.

Poobede ma poslali na nejakú prezentáciu, kde bolo množstvo ľudí z celej firmy. Okamžite som ich rozoznala. A hneď dvoch! Inteligentní, šikovní a so zmyslom pre humor. Stačilo pár slov a poznámok. Žiadne kecy, žiadne hierarchické postupy, žiadne predsudky, priamo k jadru problému, s úsmevom na perách vpred. Ach, až to tak láka unavenú pútničku zložiť im na plecia všetky svoje starosti a oddýchnuť si po dlhej strastiplnej ceste. Ach, ako mi to pripomína môjho Mladého. To sú oni!
Nenápadným investigovaním vysvitlo, že jeden je momentálne nezbaliteľný, lebo je čerstvo a šťastne zamilovaný. Druhý evidentne hľadá. Teraz už len vymyslieť, ako sa dostať do jeho vyhľadávača na prvé miesto.

9.8. – Utorok
Zatiaľ čo ja som si v piatok vyberala vo firemnom hypermarkete použiteľného kolegu na žiarlenie, môj Mladý sa žiarlivo rútil zo Švajcu do Blavy. Čakala som ho v požičanom kamarátovom byte. Zobudil ma až niekedy nadránom, mal úplne červené oči, ledva ich udržal otvorené. Sedela som rozospatá na kraji kresla, on si predo mňa kľakol a pevne ma objal. Bol strašne horúci, pripadal mi, ako keby nebol celkom pri vedomí. Ani sa nezdržiaval vyzliekaním, iba sa rozopol, roztiahol mi stehná a odsunul nohavičky trochu nabok. Bez problémov do mňa vkĺzol a po chvíli sa stali hneď dve veci, ktoré som dovtedy považovala za mýtus z červenej knižnice. Spoločný orgazmus a slzy šťastia. Tiekli mi po tvári, ale nebola som vôbec smutná. Bolo mi dobre. On stále kľačal medzi mojimi nohami a objímal ma tak silno, až to bolelo. Potom vstal a prvýkrát od príchodu prerušil to nádherné ticho.
- Musím už ísť. Milujem ťa, - povedal.
Mlčala som. Nič som nerobila, iba som sa na neho dívala. Vrátil sa od dverí, objal ma zas tak silno, že som nevládala dýchať. Pre zmenu mal slzy v očiach on. Potom bez slova odišiel. Rozhostil sa vo mne podivný mier, ako keby mi bolo celkom jedno, kam ide.

Bolo mi to jedno presne po prvú sprchu, ktorou som po zobudení niekedy neskoro popoludní zo seba zmývala jeho vôňu. Púšťala som si na tvár vodu a plakala, tentoraz nahlas, ako šialená. Nikto z mojich priateľov nemal čas prísť mi dať prvú pomoc, a tak som si ju dávala sama. Rovno z fľašky. K večeru som bola spitá na mol a pokúšala sa mu dovolať. Párkrát to nedvihol a potom vypol mobil. V noci ma zobudil. Volal z auta, že je na ceste do Švajcu. Veľa si z toho nepamätám, bola som jak delo. Matne sa mi vybavuje, že ona všetko vie, že sa strašne pohádali, že sa o týždeň vráti. A nejaké výčitky, že by som nemala toľko piť.
Tak to by sme mali. Ani som sa nemusela snažiť hnusne intrigovať. Potrebné informácie došli na miesto určenia bez toho, aby som si kazila karmu.
Od Mladého mi chodia každú hodinu rozpačité maily. Miluje ma, nevie, čo má robiť, keď sa vráti, porozprávame sa.

Zrazu mi došiel mail celkom konkrétny:
- Poď na obed. O pol hodinu dole pri vrátnici.
Od kolegu. Toho. Nejako sa to dalo všetko prudko do pohybu a nie som si istá, či som práve toto a takto chcela.