Explicitný homopop pre každého

o-missiaqua

Na kanadských Hidden Cameras sa, rovnako ako na škótskych Belle and Sebastian či amerických Grandaddy a Eels, môžete pozerať hneď z niekoľkých zásadne odlišných uhlov. Pustia vám ich po prvýkrát a počujete jednoduché, ale nie obyčajné melódie, na ktoré sa možno veľmi ľahko chytiť. Keby ich púšťali v bežných komerčných rádiách, žiadna sekretárka by nepreladila. Ak im venujete ďalšie počúvanie, čaká vás odhalenie, že za zdanlivou jednoduchosťou sa skrýva mnoho vrstiev, nádherne naaranžovaných, a predsa rozoberateľných, aby prinášali potešenie, aj keď si myslíte, že tú pesničku dávno poznáte. Už to nie je bežný rádiový pop. Koniec koncov, ak by ste ich pesničky počuli cez pol kancelárie z bakelitového chrchlátka, nikdy by ste si všetky tie detaily nemohli všimnúť. A nakoniec sa môžete započúvať do textov a zistíte to najdôležitejšie. Pod zdanlivo uhladeným a príjemným povrchom niečo vrie. Metafory, ktorým občas nerozumie ani samotný textár a znepokojujúca atmosféra, presne taká, aká sála z väčšiny toho, čo sa zvykne označovať ako indie, či *******alternatívny pop. V prípade, že sa bavíme konkrétne o Hidden Cameras, a je celkom jedno, či o prvotine Smell Of Our Own alebo novinke Mississauga Goddam, nejde ani tak o temné asociácie ako o neviazanú adoráciu sexu, porovnateľnú hádam len s klipmi, aké vidíme na MTV od r&b a rapových interpretov. Hidden Cameras však na MTV nie sú, ich sex je totiž homosexuálny a explictný v miere nanajvýš neobvyklej. A tak, aj keď hudobne by bez problémov mohli hrať do podmazu výročného snemu KDH, pesničky o cikaní na ramená, vášni dvoch mužov, či mimoriadne presný umelecký opis mužského orgazmu by prítomní len tak ľahko neodotčenášovali.

Bez problémov to však zvláda Joel Gibb, multitalentovaný frontman Hidden Cameras a najmä fanúšikovia obľubujúci ich albumy a koncerty plné go-go tanečníc, ohňostrojov a ďalšej, s hudbou až tak nesúvisiacej zábavy. Nemusíte byť homosexuálom, aby ste ocenili spôsob, akým kapela mieša alternatívny rock s folkovou jednoduchosťou a popri tom, vďaka množstvu nápadov a najmä použitých nástrojov, ani na chvíľu neznie ošúchane. Aj na novom albume sa v popredí drží vibrujúci Gibbov vokál, sprevádzaný početnými viachlasmi. Atmosféra o niečo zvážnela, stále sú to však radostné pesničky, akurát o trochu prekompovanejšie ako na debute. Hoci po prečítaní textov v booklete budete mať pocit, že v rukách držíte album, ktorý musí mnohých ľudí neuveriteľne provokovať, nie je to tak. Toto je hudba, ktorá bude baviť všetkých. Tých, čo ju dokážu počúvať v jej prepracovaných detialoch a možno ešte viac tých, ktorým postačí, že im refrény okamžite naliezli do ucha. Takže keď si na tom sneme KDH budú delegáti dupkať do rytmu nohou a podvedome pospevovať "Music is my boyfriend", netreba sa im veľmi diviť. Majú radi dobrú hudbu, len sú príliš zaneprázdnení, aby počúvali pozornejšie.

Rado Ondřejíček  viac od autora »