Nech sa páči - alternatíva

o-hood

Hood, Outside Closer

Mätež pojmov, žánrov, subžánrov, škatuliek, podškatuliek, labelov, názvov, epčiek a elpéčiek vás odrádza od hlbšieho ponoru do toho, čo sa zbežne označuje alternatívnou alebo pop-alternatívnou hudobnou scénou? Potrebujete popri pekných slovách o inteligentnom pope a inšpiráciách v rozmedzí všetkých doterajších desaťročí záchytný bod nie dlhší ako štyridsaťpäť minút? Taký, čo zároveň poslúži ako váš vyčerpávajúci úvod do scény, bez ktorej povrchnej znalosti vám v lepším bratislavských kruhoch pomaly ani nenalejú? Nuž skúste Hood. Precestovali od roku 1992 veľmi veľa od indie-rocku naprieč elektronickými experimentami až do dnešnej podoby výstavného kusu renomovanej stajne Domino Records. V piatok ich uzriete ako headlinerov skvele obsadeného Wilsonicu a okrem toho majú ešte aj aktuálny album Outside Closer. Ten presne potrebujete.

Chtivého laika verný sprievodca po svete gitarovo elektronických melanchólií vymyslených a aranžovaných s citom pre dobrú melódiu a trocha toho intelektuálskeho nadhľadu. Outside Closer v sebe kombinuje skoro všetko s čím po troške prichádzajú ostatné spriatelené projekty. Jeho 10 trackov je ako súbor anotácií vo vedeckom magazíne. Zbežne prebehnete ušami, párkrát otočíte a môžete ísť naháňať detialy v podobe ostatných kapiel s vedomím, že tak skoro vás nič podstatné neprekvapí. Ani pokazené vrčanie lo-fi chladničiek, ani subtílne gitarové loopy, ani pohrávanie sa s hip/trip a inak-hopovými podkladmi, ani kašlanie na klasické pesničkové formy a ani ich pridržiavanie sa. Hood začreli všade. A zatiaľ čo pre niekoho bude ich v poradí už siedmy regulárny album zdrojom mnohého doteraz nepočutého, skúsenejší poslucháč by asi očakával trošku vyhranenejšiu kolekciu. Vysoký štandard a demonštrácia neschopnosti stúpiť úplne vedľa sú síce fajn, ale napríklad ja by som radšej počul album, z ktorého si zapamätám aj niečo viac ako len pochybnosti, či náhodou nešlo o nejakú výberovku viacerých umelcov jedného prominentného vydavateľstva.

Zbežne prebehnete ušami, párkrát otočíte a môžete ísť naháňať detialy v podobe ostatných kapiel s vedomím, že tak skoro vás nič podstatné neprekvapí. Ani pokazené vrčanie lo-fi chladničiek, ani subtílne gitarové loopy, ani pohrávanie sa s hip/trip a inak-hopovými podkladmi, ani kašlanie na klasické pesničkové formy a ani ich pridržiavanie sa. Hood začreli všade. A zatiaľ čo pre niekoho bude ich v poradí už siedmy regulárny album zdrojom mnohého doteraz nepočutého, skúsenejší poslucháč by asi očakával trošku vyhranenejšiu kolekciu. Vysoký štandard a demonštrácia neschopnosti stúpiť úplne vedľa sú síce fajn, ale napríklad ja by som radšej počul album, z ktorého si zapamätám aj niečo viac ako len pochybnosti, či náhodou nešlo o nejakú výberovku viacerých umelcov jedného prominentného vydavateľstva.

Rado Ondrejíček  viac od autora »
Vaše reakcie [1]

:: Súvisiace reklamné odkazy