Človek jednej témy

Len raz v živote som stretol človeka jednej témy a dosiaľ na to spomínam vždy, keď je mi ťažko, keď ma mordujú pochybnosti, oprávnené, aj tie neoprávnené. Neistota, sebapodceňovanie na jednej strane, sebapreceňovanie na druhej a medzi nimi človek, ja, ktorým práve teraz lomcuje ďalšia z banálnych existenciálnych kríz. Nič vážne, čosi ako spoločná generačná črta, ale lepšie sú tie dni, keď k tomu nedochádza. Keď to však príde, pomáha mi práve táto spomienka. 

Môj človek jednej témy pracoval na stavbe ako murársky predák, v priebehu jedného leta tak v poltýždňových intervaloch som sa s ním stretol asi dvadsaťkrát, vždy, keď bolo čosi treba vykopať a ukrajinským robotníkom sa nechcelo, alebo sa rozutekali pred policajnou hliadkou, povolali zo zálohy nás, brigádujúcich študentov.

Začalo sa to cez desiatovú prestávku. Môj človek jednej témy si v maringotke navaril kávu, odkrojil krajec chleba, nahrubo ho namazal maslom a začal sa navážať do všetkých nás ostatných, čo sme si vystačili s rastlinnou náhradou masla. Rama, Veto, Flóra a tak ďalej. Ako môžeme také čosi jesť, veď čo je to? Margarín, a čo je margarín? Vec dobrá akurát tak na varenie, ojeb, falzifikát, hnusná chemická finta, ktorou jej výrobcovia útočia na maslo, živočíšne, poctivé maslo lahodnej chuti.

Veď má asi možno aj pravdu ten človek, pomyslel som si a hryzkal svoj ramový chlebík ďalej. Spozornel som až na olovrant, keď sa monológ o vzťahu masla a margarínu opakoval, možno sa zmenila stavba viet, ale obsah bol ten istý. Maslo mňam, margarín fuj a keď sa môj človek jednej témy zvlášť rozohnil, schmatol prvý téglik od Ramy, ktorý zočil, a začal čítať zloženie. Keď narazil na nejaké éčko, sušinu, alebo emulgátor, dramaticky až triumfálne zvýšil hlas.

A my, podľudia preto, že jeme margarín, sme zase len mĺkvo jedli a nechali jeho slová plynúť, veď čo, išlo len o slová. 

Môj človek jednej témy si vždy nosil maslo v takej mištičke zatváracej, nikdy nie v alobale, neviem teda, či si produkoval maslo vlastné, doma po nociach a cez víkendy, alebo sa odbavoval maslom kúpeným, avšak jeho vášeň pre maslo nepoznala hraníc. Nech chlapi v maringotke začali vravieť o hocičom, keď sa dostal k slovu on, vždy skončil pri masle a margaríne.

O holej babe z Nového času sa začalo, že aké didky má, a aká je dobrá a či by sme ju my, ušatí brigádnici dali, a niektorí z nás sa zapýrili a usmiali, a niekto povedal, že to nebude žiadna profesionálka, čo sa holá otŕča kade-tade, lebo je vidieť, ako sa opaľovala v plavkách – také tie trojuholníčky belšej kože okolo bradaviek mala. A že aj tam by sa mala opáliť, a keby ju nemal kto natrieť, aby sa nespálila, zopár dobrovoľníkov v maringotke by sa určite našlo. Vymasírovali by ju, juj!

A tu sa pridal do rozhovoru môj človek jednej témy s tým, že čo si myslíme, čo sú všakovaké tie opaľovacie tridsiatky a štyridsiatky krémy zač? Čo je v nich? Rastlinný tuk, margarín. A my to žereme! Kokoti.

Len raz som sa spýtal môjho človeka jednej témy, keď znova rečnil o masle a margaríne, čo si myslí o bravčovej masti a oškvarkoch.

Alebo nepočul, alebo nebol jeho program nastavený na spätnú väzbu, ale neodpovedal.

Keď predák Máslo nebol v robote, bavili sa o margaríne a masle chlapi, respektíve, bavili sa o tom, aký je Máslo chuj, keď furt nedá pokoj, ani s maslom, ani s margarínom. Veď tá nová Rama s maslovou chuťou chutí celkom ako maslo. 

Predákovi Máslovi to ale nikto nikdy nepovedal, asi ho nechceli dráždiť, za tie roky si Máslovi podriadení kolegovia vypestovali voči jeho rečiam imunitu. Veď po dvoch mesiacoch sme si zvykli aj my, študenti-brigádnici.

Na môjho človeka jednej témy som si spomenul vždy, keď som skúšal napísať normálny úvodník, a nakoniec z toho vzišla nejaká dušespytná banalita. Lebo som ako Máslo, tiež človek jednej témy, nech začnem kdekoľvek, pri hocičom, či si dám pozor, alebo nedám, vždy skončím na tom istom mieste. Tiež som človek jednej témy, sám som si témou.

Hádam ste si zvykli a aspoň sa občas pobavili, do čítania. Dakedy, dakde.

O masle a margaríne.