Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Elena Akácsová | 22.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Človek na desať slov

Blank

„Nikto sa nechce nechať opísať len desiatimi slovami,“ povedala citlivá mladá doktorka z môjho obľúbeného seriálu (sorry, zase ten Dr. House), keď sa zastávala pacientky, ktorú kolegovia zaškatuľkovali ako bývalú skupindu a feťáčku, čo sa zrazu zbláznila a vrhla sa na ortodoxnú židovskú vieru. Každý človek má podľa nej nárok na dlhšiu a podrobnejšiu charakteristiku, pretože každý je jedinečná osobnosť. To sa predsa nedá vtesnať do desiatich slov.

Hneď ako to dopovedala, spomenula som si na ďalší svoj obľúbený titul – tentoraz časopis Marianne, s optimistickým podtitulom život sa začína v tridsiatke. V nej je rubrika, kde zaujímavé ženy rozprávajú o tom, ako si dokázali usporiadať súkromný a pracovný život podľa svojich predstáv. Okrem iného je tam aj tabuľka s jedenástimi (no dobre, tak je to o jedno slovo viac) slovami – napríklad matka, manželka, milenka, kamarátka, organizátorka, šoférka, susedka a pod. Nebola by som si tú tabuľku nijak extrémne všimla, keby redakcia tie ženy vždy nepožiadala, aby zakrúžkovali tri slová, ktoré ich zo všetkých charakteristík vystihujú najviac. Takmer vždy zakrúžkujú matku a manželku, prípadne ak sú nevydaté, tak partnerku, plus niečo, čo najlepšie vystihuje ich profesijné zameranie. A aj keď v tej tabuľke je vždy aj slovo milenka, ešte ani raz ho žiadna nezaškrtla. Ale to len tak na okraj, že ma zaujalo, že žiadna žena po tridsiatke sa necíti byť najmä milenkou, resp. ňou ani nie je.

Späť k človeku na desať slov. Skúsila som si predstaviť, ktorými desiatimi slovami by som opísala ja seba. A veru som mala problém naškrabať aj tých desať základných charakteristík, ktoré zvyknú byť v Marianne. Nie že by som nedokázala o sebe napísať siahodlhé litánie, problém bol v redukcii na desať najzákladnejších charakteristík, čo som ja. Len desať. Keď ich môže byť koľkokoľvek, tak nie je problém, keď ich môže byť len konkrétne množstvo, začíname špekulovať.

Je to asi niečo podobné ako pri otázke, ktorých desať vecí by sme si zobrali na opustený ostrov. V podstate nejde o tých desať vecí, ktoré tam budeme mať, ale o tie, ktoré necháme doma. Lebo čo ak si omylom vyberieme niečo nepodstatné a na ostrove sa ukáže, že viac ako milovaná zbierka básní by sa nám hodil dobrý spacák?

Tak nejako je to aj s charakteristikami. Čo ak sa zaradím ako tanečnica a folkloristka, a tým pádom mi neostane miesto na čitateľku, plavkyňu či ďalšie obľúbené koníčky? A v rodine: je pre mňa dôležitejšia funkcia dcéra, teta alebo sestra? Desať slov je nepríjemných nie pre samotné škatuľkovanie, ale pre uzavretosť, nemožnosť zmeny. A čo ak sa o pár rokov zmením?

Dr. House v tom má jasno, ľudia sa nemenia, iba zmenu predstierajú, okoliu, často aj sebe. Ja v tom až tak jasno nemám, ale súhlasím, že človek sa zmení vo svojich základných charakteristikách len veľmi ťažko. Skôr než by sme sa nejako zásadne menili z jedného extrému do druhého, ako tá feťáčka na chasidku, vyvíjame sa v živote, a v rôznych obdobiach života vystupujú rôzne naše charakteristiky viac do popredia. Niekedy sme viac sestry, inokedy zas matky, niekedy sme viac tanečnice, potom zas záhradkárky.

Keď som celú svoju prácne vystavanú teóriu predostrela na víkendovom pobyte s priateľmi, kamarát hotelier a traktorista vypálil od boku, že on je v prvom rade milenec a filozof. Nuž, niečo o týchto jeho charakteristikách viem (z počutia, samozrejme), takže som doplnila svoju teóriu o názor, že tými desiatimi slovami napokon človek aj tak vyjadruje viac to, čím by chcel byť, než to, čím sa byť cíti.

Elena Akácsová
Rentierka, mámvpažistka a osudová žena non plus ultra


Elena Akácsová  viac od autora »
Vaše reakcie [24]
:: Súvisiace reklamné odkazy