Survivor hra

Pravidlo číslo jedna: prežiť. Pravidlo číslo dva: žiť. Moja snaha nevedie k uvedeniu novej počítačovej hry. V tejto oblasti mám takmer totálnu tmu. Jediná hra, ktorú mám rozohranú, je tá o živote. Nie virtuálnom, ale reálnom.

Hlavným hráčom som ja, ničím zvlášť vynikajúca bytosť. Pohlavie ženské, tvárim sa ako ľudomil, nie však vždy ľudomilom som. Ťažko znášam aj sociálne extrémy. Mám rada humor a ešte radšej vtipných a veselých ľudí, hoci sama niekedy pôsobím skôr vážne. To preto, že som Váha a nad všetkým váham. Občas fatalistka. Pri hľadaní pevných bodov, ktoré v živote potrebujem, sa však dokážem zapáliť. Štúdium na vysokej škole som dlho odkladala. Nakoniec som plná nadšenia zasadla s mladšími spolužiakmi do lavíc. Nadšenie mi, na rozdiel od mnohých mojich kolegov, vydržalo celých päť rokov. Dostali sme vydreté diplomy, dali si posledné spoločné pivo. Okrem titulu som si z Nitry odniesla človeka (alebo on mňa, v tom nemáme jasno), s ktorým sa jednotlivé levely života zvládajú ľahšie. Znie to ako klišé, ale je pravdivé.

Ocitli sme sa v „Blave“. V tomto hnusnom, smradľavom meste mám bývať?

Starká, ktorá naše hlavné mesto vníma skôr cez médiá, ma vystríhala. Vypočula som si zoznam najnebezpečnejších štvrtí a v záujme obojstranného pokoja zložila sľub, že sa im budem vyhýbať. Uvedomeniu si svojej petržalskej reality predchádzalo absolvovanie niekoľkých, takmer hodinových ciest do práce v preplnenej MHD. Rozhodne to nebola posledná facka. Tá nedala na seba dlho čakať. Pri pohľade na výplatnú pásku ma zamrazilo. Ako študentka som si na skromnejšie pomery zvykla. Mala som svoj štandard a občas bolo aj lepšie. Nečakala som, že v pracovnom kolotoči by som si mohla pohoršiť. Nuž stalo sa. Začala som vyučovať na gymnáziu. Suma, ktorou som mesačne disponovala, sa o niečo málo zvýšila v porovnaní so študentskou dobou. Avšak zdvojnásobenie životných nákladov ma v konečnom dôsledku dostalo prinajlepšom na rovnakú úroveň ako pred rokom. Možno som len netrpezlivá. Avizovaný kariérny postup, od ktorého by sa odvíjal plat učiteľov, by mi predsa umožnil polepšiť si. O päť rokov možno aj o celých sto euro. Ešte si zoberiem triednictvo, nejaké voľnočasové aktivity a môžem začať uvažovať o hypotéke.

Vďaka za moju netrpezlivosť.

Pracovať len aby som prežila je ubíjajúce. So školstvom sa teda budem musieť rozlúčiť. Nie som si istá, či ma to mrzí. Byť pedagógom v našom hlavnom meste je prepych. Akokoľvek som sa snažila, finančné ohodnotenie tohto povolania je nezlučiteľné so životom na úrovni. Situácia by bola akceptovateľná v lacnejšom meste, rozhodne nie tu a teraz.

S určitosťou však viem, že sa zmenil môj vzťah k Bratislave. Nechala som sa týmto mestom nainfikovať. Zvykám si na ruch aj smog, ktoré počas víkendov, ako väčšina domorodcov, s radosťou opúšťam. Ale cez týždeň si chcem mestský život užívať.

Bratislavu vnímam ako mesto, s ktorým je nutné držať krok, ale v ktorom si musíte nájsť vlastný rytmus. Inak vás zhltne a vypľuje ako inú bytosť. Už bez dôstojnosti, možno bez citu, v lepšom prípade len finančne na dne. Bratislava je ako trblietajúci sa hrací automat. Vie vám toho veľa ponúknuť, avšak za nemalú investíciu. Ja som sa nechala zlákať na množstvo kín, divadiel a preplnené obchody. Užiť si tieto radosti znamená zahrnúť ich do mesačného rozpočtu. Ten sa, pri všetkej skromnosti, blíži k 20-tisícovej hranici. Samozrejme, iba ak nemáte na krku tučnú hypotéku. Bývanie v podnájme je pre nás dočasné riešenie, zatiaľ najmenej stresujúce. Neustále ma prenasleduje strašidelná vízia, že jedného dňa začnem preplácať vyše trojmiliónovú hypotéku za králikáreň v panelákovej džungli. Ďalšia možnosť je dochádzanie. Za lacnejšie bývanie sa platí daň v podobe času. Nech už sa rozhodneme akokoľvek, nastal čas zabojovať a posunúť sa v Survivor hre na vyšší level. Tým mám na mysli nájsť si patrične ohodnotenú prácu, ktorá by ma navyše mohla aj baviť. A ak bude zdravie, s priateľom po boku začneme zbierať plusové body.