Tento úvodník venujem Eve B.

Herec Danny Glover (parťák Mela Gibsona zo Smrtonosnej zbrane), vraj raz povedal, že každé predstavenie niekomu venuje – je jedno, či Nelsonovi Mandelovi alebo tomu dedkovi, čo sedí pri zadnom východe, ale vždy pracuje pre niekoho iného ako pre seba. Jeho prácu to obohatí a hranie získa zmysel.

Tento citát z tretej ruky citujem z knihy Daniela H. Pinka Úplně nová mysl, ktorý ho cituje z rukoväte Naomi Epelovej pre spisovateľov The Observation Deck a obaja citát ponúkajú ako inšpiráciu, aby sme aj my, obyčajní smrteľníci, vždy venovali niekomu svoju prácu. Prečo by malo byť len výsadou spisovateľov venovať svoju knihu manželke, frajerovi či deťom, prečo by nemohol svoju prácu symbolicky venovať niekomu, koho miluje, obdivuje alebo koho si váži, aj účtovník, zdravotná sestra alebo vedúci oddelenia styku so zákazníkom?

Veľmi ma to zaujalo. A hneď som si začala predstavovať. Pri činnostiach spojených so záznamom mi to išlo ľahko.

- Predstavila som si, ako môj šéf otvára môj výkaz dochádzky za mesiac jún a vidí tam venovanie Mojej mame.

- Predstavila som si, ako account manager pustí powerpointovú prezentáciu s návrhmi na reklamnú kampaň klienta jeseň/zima a prvý slide je nadpísaný: Mojej jedinej láske.

- Predstavila som si, ako nespokojný čitateľ, ktorý sa sťažoval, že mu na stránkach prekáža agresívna reklama a že už stratil trpezlivosť a ide na iné servery, otvorí moju diplomatickú odpoveď a tá je nadpísaná: Venované D. T., I. K. a M. Š.

- Predstavila som si, ako programátor opravuje kus kódu po predošlom kolegovi a tam zrazu vidí „Dedicated to my BFFL“.

Trošku viac som sa musela potrápiť, aby som si predstavila, ako zdravotná sestrička venuje pichanie injekcie svojmu frajerovi, alebo ako podomový predajca venuje tisíci predaný kus skvelého pozláteného doživotného riadu svojmu nadriadenému v sieti MLM, alebo ako zakončuje šéf dvojhodinovú dusnú poradu venovaním svojmu obľúbenému učiteľovi chémie.

Vydržalo mi celkom dlho predstavovať si rôzne profesie a situácie a až vtedy mi doklaplo, načo sú tie venovania v knihách. Nikdy som ich totiž nechápala. Chápala som poďakovanie niekomu za pomoc, trpezlivosť či pochopenie, chápala som úvod aj doslov, ale venovanie mi vždy pripadalo ako taká nepatričná intímnosť, malá zrada na čitateľoch, aby sa trápili, kto je ten záhadný človek, ako si to venovanie zaslúžil a prečo to ja musím vôbec vedieť.

A ono to vlastne nie je žiadna zrada, ani provokácia, ani hlavolam pre toho, kto si venovanie náhodou prečíta. Nie je to ani odkaz tomu, komu je to venované. Je to len odkaz autora samému sebe. Že jeho práca je dokončená, že sa s ňou netrápil úplne nadarmo a že mala aspoň nejaký zmysel a účel.

Tento úvodník venujem Eve B.