Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ľuboš Vodička | 27.6.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Nafotiť skôr, ako zmizne!

Blank

Skôr ako zmizne, nafotiť ho. To bola moja túžba, keď som tento objekt svojho času zazrel z vlaku. Cestou na trek do Bukovských vrchov vlak krátko zastavil v stanici Trebišov a na rovine neďaleko koľajiska sa vynímala zrúcanina tehlovočervenej farby. Fascinujúca, veľkolepá, hrozivá ako gotický chrám. Niekdajšia hala trebišovského cukrovaru. Národná kultúrna pamiatka. V roku 1992 o zrušenie vyhlásenia objektu za národnú kultúrnu pamiatku požiadal Potravinársky kombinát, š. p., v Trebišove. Požiadavke vyhovené nebolo. Možno aj vďaka tomu sa v priebehu nasledujúcich 15 rokov z prevádzkyschopných priestorov stalo torzo a ďalšia pomaly zanikajúca pamiatka.

Hornouhorskú cukrovarnícku akciovú spoločnosť, ktorej vlajkovou loďou sa stal práve cukrovar v Prešove, založila rakúska spoločnosť Länder Bank z Viedne a budapeštianska Uhorská eskontná banka v roku 1911. Na jej čelo sa postavil gróf Július Andrássy (jeho telesné pozostatky sú uložené v trebišovskom mauzóleu, o ktorom bude reč nabudúce). V správe nemal len továrenský komplex, ale aj rozsiahle poľnohospodárske územia, na ktorých sa pestovala cukrová repa. Polia pretínala hustá sieť tratí úzkokoľajnej železnice končiacich priamo v závode. V roku 1915 bol cukrovar jediným v Zemplínskej župe, zamestnával viac ako 100 ľudí a potravinársku výrobu posunul na kvalitatívne vyššiu úroveň priemyselného charakteru.

  
  
  

Továreň nevznikla ako osamotený objekt v blízkosti Trebišova. Architektonická kancelária Viktora Beneša z Prahy naprojektovala byty úradníkov, vily manažmentu, obytné objekty adjunktov a robotníkov. Nechýbalo spoločenské stredisko, kantína, neskôr kultúrny dom a osamotene stojaca závodná nemocnica s priľahlým parkom. K ústrednej budove, rafinérii cukru, sa prichádzalo cez rozľahlé vstupné nádvorie. Samo osebe evokovalo predstavu čestného nádvoria, ktorému dominovala budova priemyselného paláca. Monumentálnosť objektovej skladby podčiarkovali aj prvky použité na hlavnom priečelí továrne. Obrovské okná pretiahnutého tvaru, plasticky členená fasáda ukončená strešnou atikou v duchu doznievajúcej secesie, členenou deviatimi poľami s veľkými hodinami uprostred. V dnes už neexistujúcom interiéri sa nachádzala oceľová konštrukcia, ktorú tvorili štíhle stĺpy s nitovými spojmi. Vzdušne pôsobiaca priehradová oceľová konštrukcia prekrývala celý objekt a niesla strešný plášť.

  
  

Autor projektu, Viktor Beneš, sa pravdepodobne podieľal aj na výstavbe podobných objektov vo Veľkom Berehove na Ukrajine a v Szerencsi v Maďarsku. Na všetkých stavbách sa uplatnila vysokopálená lícová tehla, pomocou ktorej sa zvýraznil dekoratívny a statický prvok v architektúre budov. V Trebišove sa pre tento typ tehál používal výraz „bereksás“. Je veľmi pravdepodobné, že „zvonivky“, ako tieto tehly nazývajú stavitelia, vyrobili v tehelni vo Veľkom Berehove a na Zemplíne dostali svoje meno podľa miesta výroby. Ich miestny názov bol súčasne aj synonymom vysokej kvality.

Ešte v roku 1992 mohli pamiatkari vo svojej správe z previerky kultúrnej pamiatky – cukrovaru v Trebišove – konštatovať, že dokladom mimoriadne vyspelej orientácie zakladateľov objektu na dobovo najdokonalejšiu technológiu je, že v továrni funguje z jedenástich rafinačných kolón deväť pôvodných varostrojov z roku 1912. Hmotnosť jedného bola 44 ton! Po osemdesiatich rokoch prevádzky stále fungovali štyri filtračné zariadenia – kalolisy. Pre zaujímavosť treba spomenúť, že kalolisy českej výroby z 50. rokov 20. storočia sa neosvedčili a neboli v prevádzke, hoci sa v továrni stále nachádzali. Rovnako v prevádzke neuspel ani kalolis nemeckej výroby, koncepčne vychádzajúci z tých, ktoré tu inštalovali v čase začatia výroby. Unikátom bol parný kompresor vyrobený spoločnosťou A. Borsig. Tento bol pravdepodobne jediným zachovaným zariadením tohto typu vo vtedajšom Československu. Strojárne a zlievarne Augustína Borsiga boli prvým výrobcom parných lokomotív na území kontinentálnej Európy. Spoločnosť založili v roku 1840 v Berlíne.

Cukrovar roky rokúce predstavoval jedinečný celok dokumentujúci predfunkcionalistické obdobie na území Slovenska. V civilizačne zaostalom prostredí sem priniesol kultúrne a hospodárske podnety, ktoré sa neskôr rozvinuli do podoby industriálnej zóny mesta. Štafetu prebrala dnes stále fungujúca výrobňa cukroviniek Deva Trebišov. Ťažko posúdiť, kam zmizlo vzácne technologické zariadenie továrne a možno len odhadovať, že kovová konštrukcia interiéru továrne po rozobraní a odovzdaní do zberných surovín finančne zabezpečila tunajšie najslabšie sociálne vrstvy. Obdivovatelia industriálnej architektúry môžu ešte dúfať, že podobne neskončia cukrovary v Šuranoch pri Nitre, v Trnave alebo Sládkovičove. Ktovie!


Ľuboš Vodička  viac od autora »
Vaše reakcie [10]
:: Súvisiace reklamné odkazy