Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ľuboš Vodička | 4.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Inkognito výlet kráľovnej Sissi za posledným priateľom

Blank

„Malé mauzóleum z bieleho mramoru stálo na brehu jazera. Nad ním sa dvíhal nízky pahorok, husto porastený orechmi. Vôňa suchých listov, čo mi šuchotali pod nohami, pripomínala mi temný podvečer Všechsvätých, prvého novembra, keď sme s lampami a vencami ticho kráčali s našimi rodičmi k rodinnej hrobke. Svetlo lampášov vrhalo okrúhle svetlé škvrny na chodník, hrubo pokrytý jesenným lístím. Milovala som tento obrad, každoročne som naň čakala ako na mimoriadny zážitok. Ale teraz, keď otec už nekráčal na čele sprievodu, ale ležal v rakve pod vencami a kvetmi, bol pre mňa utrpením.“

Katarína Karolyiová, známa tiež ako Červená Katka, takto spomínala na 15. máj 1905, keď do trebišovského mauzólea uložili telesné pozostatky jej otca, grófa Teodora Andrássyho. Bol to posledný šľachtický pohreb v Trebišove.

Mauzóleum vzniklo na mieste, kde Teodorov otec Július s obľubou odpočíval. V parku kaštieľa, na úpätí zemného valu zaniknutého hradu Parič, v blízkosti vodnej priekopy. Nemecký architekt Arthur Meinig navrhol neogotickú pohrebnú kaplnku, ktorú postavili v roku 1893. Na výtvarnej realizácii sa podieľal aj spomínaný Teodor Andrássy. Stavbu zrealizovali so štvorcovým pôdorysom, v rohoch s opornými piliermi, ktoré sú ukončené fiálami a štítovými helmicami. Hlavná rímsa, ktorú zdobí atikové zábradlie, je doplnená o okrídlené anjelské hlavičky, takže väčšina ľudí si ich spája skôr s barokom. Nechýbajú však ani kamenné chrliče spodobujúce bájne zvieratá, typické pre gotiku. Tieto odvádzajú vodu zo strešnej kupoly, ktorej dominuje kovaný latinský kríž.

Za ťažkou drevenou bránou sa nachádza interiér, ktorému vládne mramorový sarkofág. Na jeho poklope je bronzová socha anjela, ktorý drží v rukách stuhu s nápisom: Beati mortui qui in Domino moriuntur. Opera enim illorum sequuntur. Illos. - Blažení mŕtvi, ktorí zomierajú v Pánovi. Lebo ich skutky ich nasledujú. Bronzové kartuše umiestnené pred anjelom sú ozdobené rodovými erbmi Júliusa Andrássyho a Kataríny Kendeffyovej. Postava ich dcéry Heleny v podobe bronzovej sochy kľačí na poduške pred sarkofágom. Autorom všetkých sôch je Juraj Zala. Svojho času býval jedným z najvýznamnejších maďarských sochárov, bol riaditeľom kráľovskej sochárskej školy v Budapešti a dvorným sochárom Františka Jozefa I. a kráľovnej Alžbety.

  
  
  

Alžbeta, známa tiež ako Sissi, najmä vďaka veľmi zromantizovanej filmovej trilógii v podaní Romy Schneiderovej, údajne navštívila aj Trebišov. V roku 1895 počas pobytu v Bardejovských kúpeľoch sa mala inkognito vybrať na výlet do tunajšieho mauzólea, pokloniť sa pamiatke Júliusa Andrássyho. O vzťahu kráľovnej a ministerského predsedu Uhorska sa viedli rôzne dohady. Keď zomrel, Alžbeta sa vyjadrila, že stratila „posledného a jediného radcu a priateľa“. Znalci dobových pomerov sa zhodujú v tom, že ich vzťah sa vždy pohyboval v rovine platonickej náklonnosti. Nasvedčujú tomu aj ďalšie Alžbetine slová: „Bolo to verné priateľstvo a nebolo otrávené láskou.“  

Gróf Július Andrássy si vedel uctiť aj svojho panovníka. V septembri 1887 sa konali vojenské manévre na území Zemplína za účasti panovníka – cisára Františka Jozefa I. Počas štyroch dní sa stal jeho prechodným sídlom Andrássyho kaštieľ v Trebišove. Pri tej príležitosti dal majiteľ kaštieľa vyrobiť pozlátené trónne kreslo v štýle nastupujúceho rokoka. Už spomenutý starší syn Teodor neskôr trón-kreslo venoval tamojšiemu rímskokatolíckemu kostolu. V roku 1995 poslúžilo kreslo pápežovi Jánovi Pavlovi II. pri návšteve Košíc. Počas liturgie svätorečil košických kňazov Marka Križina, Melichara Grodzieckeho a Štefana Pongrácza.

Na začiatku som citoval tretiu dcéru Teodora Andrássyho, s trochu neobvyklým prívlastkom „červená“. Podobne ako mnoho jej príbuzných aj ona sa angažovala vo verejnom a politickom svete. Spolu so svojím manželom, grófom Michalom Károlyim, sa zasadzovala za demokratické a neskôr socialistické premeny v spoločnosti. V Maďarsku založila prvý ženský diskusný klub, čo minister spravodlivosti Vázsonyi komentoval slovami: „Nechám tu červenú Katu zatvoriť, ak bude pokračovať vo svojich výčinoch.“ Mladej grófke meno ostalo a vo svojej činnosti pokračovala. Priestor jej vytváral aj jej manžel. 11. januára 1919 sa stal prvým prezidentom Maďarskej republiky. Už 21. marca 1919 však odstúpil z úradu. V ten deň totiž vyhlásili Maďarskú republiku rád a na protest proti tomuto kroku ešte v júli toho istého roku opustil s manželkou Maďarsko. Vysokého úradu sa vzdal ešte raz. Po 2. svetovej vojne ako vyslanec v Paríži. Vtedy však na protest proti vykonštruovaným procesom zo strany nastupujúcej komunistickej kliky. Dnes už len môžeme zasnene vzdychať nad politickou kultúrou, ktorá po roku 1945 zaspala a už nikdy sa k životu neprebudila.

Pekná malá stavba v meste, ktoré určite nebudí záujem cestovateľskej verejnosti, dokáže rozprávať príbehy, ktoré ďaleko presiahli hranice Slovenska aj Maďarska, alebo, ak chcete, Rakúsko-uhorskej monarchie.


Ľuboš Vodička  viac od autora »
Vaše reakcie [30]
:: Súvisiace reklamné odkazy