Patriotom na pol žrde

Cez víkend som priateľov viezol na letisko a okrem presvedčenia, že vždy sa oplatí vyraziť aspoň o polhodinku skôr, ako bol pôvodný plán, som si priniesol aj zážitok, s ktorým by bola škoda nepodeliť sa. Alebo nebola, to zistíme na konci.

Hoci rakúske mužstvo už dohralo, nebol problém stretnúť auto s vlajkou. Nie jeden, ani dvaja, piatich som videl, minimálne piati rakúski šoféri neoddekorovali svoje autiaky a naďalej brázdili cesty s vejúcou nádherou na anténe, akoby ignorovali fakt, že ich jedenástka už si na majstrovstvách Európy nezakope.

Tak som sa jedného, kupujúc diaľničnú známku, spýtal prečo, a na banálnu otázku dostal banálnu odpoveď.

Lebo je hrdý na svoju krajinu. Potom nasadol, zatrúbil a už bol preč.

Asi je pekné priznávať sa k vlasti všetkým na očiach, že tomu vnútorne nerozumiem je iná vec a možno práve to je problém.

Ešte sa také nestalo, že by som pocítil intenzívnu potrebu vztýčiť našu vlajku, metaforicky aj doslovne, pritom som rád Slovák, aj sa mi tu páči a mám to tu rád, aj by som inde nevedel žiť, aj sa mi naša vlajka páči, farebne myslím, aj ten znak je v poriadku, lebo čosi znamená.

Vraj od nás čosi také chcel aj premiér, aby sme nosili malé odznaky s našou vlajkou, ako Američania nosia a keby to nebola sprostosť, asi by to bola celkom normálna výzva. Lenže ona je to sprostosť, navyše sprostosť ozrutných rozmerov, lebo vztyčovanie vlajky, hoci ide len o pripnutie odznaku na šaty, by malo vychádzať z vnútornej potreby, z naturelu, ak chcete, jednoducho z presvedčenia.

A myslím, že nás, s našou minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou, prozreteľnosť nabáda, aby sme pri vztyčovaní vlajky boli nadmieru ostražití.

Ako amerikanofila ma predstava Slovenska vyzdobeného vlajkami nadchýna, vlajky by sme mali v triedach, v úradoch, pri domoch a bolo by to krásne, ak by sme to tak naozaj cítili.

Lenže necítime. Štát, štátnosť aj národ sú tu až priveľmi spojené s politikou, vlajka akoby nebola ich symbolom, ale symbolom politickým a také niečo sa nedá prehryznúť, hoci naozaj ma vztyčovanie vlajky láka ako estetický akt priznania sa k Slovensku, slovenskosti a všetkému, čo s tým súvisí, zdanlivo paradoxne dobrému aj zlému, lebo vlajka by mala symbolizovať aj to, že som nad tým, že sa dokážem povzniesť nad malichernosti a sústrediť sa na dôležité veci.

Nie kvôli politikom, skôr im navzdory totiž vo mne rastie presvedčenie, že by moja hrdosť na vlastnú krajinu mala by zjavná.

Len chvíľku som si čítal Machiavelliho a ľaľa, čo za tému sa ma zmocnilo, vlajku by som vztyčoval. 

Bez srandy, rád by som také gesto urobil, lenže potom ešte troška popremýšľam a už sa znova nedá, žiadna vlajka sa vztyčovať nebude. A ak, tak iba na pol žrde. Zas tak super sa nemám.