Lesný škriatok Bobo Bendžo

V húštine hustejšej ako polárna noc žil lesný škriatok Bobo Bendžo. Samozrejme to bola iba prezývka. Celým menom to bol Ing. Bohuslav Bendžovský (*14. 6. 1970 v Prievidzi) a prezývku mu dali jeho priatelia – škriatkovia. Pretože každý lesný škriatok musí mať prezývku. Musí sa volať smiešne škriatkovsky a nosiť červenú špicatú čapicu a kožené čižmičky.

Bobo pracoval ako lesný inžinier. Za ženu mal lesnú vílu, ako každý poriadny škriatok, aj keď Bobo tieto tradície neznášal, v skutočnosti miloval svoju spolužiačku z univerzity. Tá si však bola nútená vziať za muža nejakého pologramotného blonďavého (a smiešne ostrihaného) princa, pretože ona bola pôvodom princezná a ten fešáčik ju oslobodil z pazúrov zlého draka. Samozrejme, že vďaka Slobode zvierat a podobným veciam sa už drakovi nestínajú hlavy, iba sa symbolicky vyšibe po krku prútom, dokonca aj to otrávené jablko, ktoré iným druhom princezien dávajú čarodejnice, je len naočkované nejakými neškodnými tabletkami, ktoré ju uspia na pár hodín, kým princ stihne dôjsť k jej sklenenej rakve (z praktických dôvodov je z plexiskla) a bozkom ju prebrať (v skutočnosti to nie je iba tak – bozk a už je hore, ale princ má pery potreté čpavkovým extraktom a princeznú preberie ostrý výrazný zápach), lenže ostatné staré tradície sa samozrejme zachovali – princeznú za ruku a pol kráľovstva, to musí byť! Overené právnikmi, spísané v predmanželskej zmluve, veď kráľovstvo nie je len tak hocičo, aby sa mohlo deliť ako koláč.

Lenže späť k Bobovi. Práve mal problémy s novým tunelom, ktorý sa mal tiahnuť popod horu, kde býval. V utorok mu medveď doniesol petíciu spísanú všetkými zvieratkami z lesa, že tunel výrazne poškodí celý ekosystém, že väčšina ich žije pod zemou, v norách a brlohoch a že tunel by z väčšiny lesného obyvateľstva urobil bezdomovcov.

„Podpísali všetci. Dokonca aj Zajac!“ povedal významne medveď a škriatok uznanlivo prikývol – Zajac robil vždy samé problémy. Bobo nemohol urobiť nič iné, iba sľúbiť, že petíciu pôjde ukázať kráľovi (teda že ju pošle na ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií – zvieratká však politike nerozumeli a tieto veci by pre ne boli veľmi zložité, preto žili v tom, že pri moci je kráľ). Problém však bol ten, že všetky zvieratká (hádam s výnimkou Zajaca) si mysleli a verili tomu, že kráľ je spravodlivý a ich prosbu vypočuje. V takých okamihoch sa škriatka Boba zmocňovalo zúfalstvo. A vo chvíľach zúfalstva sa chytal fľašky. Jedna z výhod škriatkov je, že oproti normálnym ľuďom im stačí oveľa menej alkoholu, aby sa opili. U ženy pomoc nenachádzal, tá cez deň spala a v noci tancovala s ostatnými vílami v jednom takom motoreste pri diaľnici, na ktorú sa má napájať ten tunel.

Ten prekliaty tunel.

Jeden jesenný večer, keď Bobo znova siahol po alkohole, aby zahnal starosti, sa mu objavil lesný duch a povedal mu:

„Bobo, nebuď zúfalý! Mám pre teba dobrú radu. Vypočuj ju a vezmi si ju k srdcu a tvoj problém sa vyrieši.“

Lesný duch poradil Bobovi, aby sa ozval svojej univerzitnej láske – princeznej, ktorá mala isté známosti a vplyvy, a tá vypracovala správu o tom, že celý les má veľmi zlé a nestabilné geologické podložie a tunel by bol riskantná investícia. Napokon projekt zrušili, urobili na diaľnici menej finančne náročný obchvat a tunel viedli popod vedľajší kopec.

A tak, aspoň na istý čas, mohli byť všetci v tom lese spokojní.

Až do chvíle, kým sa nezačala ťažba dreva.

KONIEC

Poznámka redakcie: Túto rozprávku berte ako dodatočný darček čitateľom k včerajšiemu MDD.