Casablanca podľa Petrželkovej

Casablanca je exotické veľkomesto na pobreží Atlantického oceánu, perla západného Maroka a zároveň dejisko niekoľkými Oscarmi oceneného filmu Michaela Curtiza z roku 1942, nesúceho rovnaký exotický názov ako toto magické miesto. A takisto je miestom, kde sa odohráva divadelná hra režisérky Anny Petrželkovej, študentky piateho ročníka divadelnej réžie na VŠMU, ktorá z tohto filmu priamo vychádza. Preklad Zuzany Dzurindovej, ktorá robila na hre dramaturgiu, sa v niektorých momentoch odkláňa od svojej kultovej predlohy, rovnako ako sa od nej mierne odkláňa aj invenčná, viac na detaily zameraná réžia. Ich spolupôsobením sa vytvára hektický obraz celku (doby, miesta, deja).

Film bol viac noirovou romancou a variáciou na hollywoodske hrdinstvo, divadelná hra očami mladých autoriek je okrem pocty filmu, ktorý je pokladaný za jeden z najlepších, aké kedy v Hollywoode vznikli, aj univerzálnejšou výpoveďou o americkom sne, o túžbe začať nový život vo vysnívanom raji. To sú hlavné témy. V mozaike minipríbehov, postavičiek a plejáde scénických a hudobných nápadov, ako aj v množstve vedľajších motívov a tém, sa hlavné postavy a ich príbehy, dominujúce filmu, vytratili.

Milostnému trojuholníku Ilsa, Viktor a Rick tak ostala najmä záverečná scéna a „krúživý“ poetický dialóg zakončený mierne erotickým vyústením a potom odkazy v šikovne a (ako si diváci pri hrách Anky Petrželkovej už zvykli) vtipne podanom a spracovanom bulletine. Ten zasa ako primárnu tému vyzdvihuje jednu z tých, ktoré okrajovo vystúpia v istých momentoch do popredia aj v hre samotnej, a ktorá je aj akýmsi univerzálnym presahom a odkazom vyše polstoročia starého filmu. Je to odkaz hry pre dnešnú dobu, ktorá sa v ňom zrkadlí. Ide o „multikulturalitu“ dnešnej doby, kde sa národnosti miešajú, trú, vymieňajú, požičiavajú, či niekedy si i kradnú navzájom artefakty svojej individuality. Takže vzniká jeden všeobecný „svetový národ“, ktorému akákoľvek individualita bude chýbať.

Hra, i napriek tomuto odkazu, je veselá a ľahká, čo má na svedomí svieži prístup autoriek a celého tvorivého kolektívu. Popasovať sa s niečím takým monumentálnym, ako je film Casablanca, chce nielen odvahu, ale hlavne veľmi jasný postoj, ako to celé poňať. Ten tvorcom hry nechýbal, preto z každého momentu cítiť zároveň rešpekt k filmu, no aj odstup a sklon k parodovaniu (záverečná scéna s ventilátormi, večne prítomná mŕtvola Ugartyho). To všetko zmiešané v koktaile obohatenom o veľmi príjemné detaily, etudy a situačné, scénické či hudobné vtipy a nápady. Napríklad začlenenie hudby a hudobníka do hereckého obsadenia – výborný Kamil Žiška obidvoch polohách, kostýmová zložka s prihliadnutím na typizáciu, riešenie scény s hneď niekoľkými plánmi – priestor pred oponou, pult, zadná časť a samotný bar.

Asi najťažšiu úlohu mal hlavný hrdina – hrať Ricka po tom, ako ho zahral Humphrey Bogart, to je vskutku heroický čin. Lenže neoholenému a kovbojsky sa pohybujúcemu Branislavovi Deákovi charizma rozhodne nechýbala, takisto ako nechýbal „sexepíl“ obom predstaviteľkám Ilsy Lund (alternujúcim sa Réke Derzsi a Kataríne Šafaříkovej). Z hereckých výkonov, okrem spomínaného Kamila Žišku, mňa osobne najviac oslovil Přemysl Boublík ako nervózny a vždy „fajčiaci“ Viktor Lászlo, Ugarte v podaní Gabriela Tótha a barman Sacha, ktorého stvárnila Andreja Vozárová. Casablanca s podtitulom „Medzi supmi“ rozhodne stojí za vašu pozornosť. Premiéru mala 18. januára a hrajú ju na Malej scéne VŠMU.

Foto: Timotej Križka