Druhé pohlavie

Bola to veľká gymnaziálna láska, ktorá spôsobila, že keď premiantka ročníka maturovala, mala v bruchu embryo veľké ako čerešňová kôstka. Za tragického úpenia štyroch rodičov sa tí dvaja mladí vzali, nasťahovali do jedna plus kk a s radosťou očakávali príchod potomka. Narodil sa im krásny zdravý syn a šťastný otec šiel tú udalosť zapiť so svojimi novými spolužiakmi na medicíne. Šťastná matka sa naučila variť, triediť bielizeň do práčky a dlho chodiť s kočíkom po vonku, aby sa jej manžel mohol učiť na skúšky. Niekde medzitým sa im podarilo počať druhé dieťa. Otec vo štvrtom ročníku, matka sa zlepšuje v manažmente domácnosti a detí a učí sa chodiť po špičkách. Keď šlo staršie dieťa do škôlky, spýtala sa svojho muža, či by nevadilo, keby si aj ona urobila vysokú školu.

„Môžeš,“ dovolil jej on veľkoryso, „ale len pod tou podmienkou, že mi niečo sľúbiš.“

„Jasné,“ povedala ženuška.

„Môžeš študovať, ak budú aj deti, aj domácnosť tip-top. Keď bude všetko urobené, potom si môžeš sadnúť nad knihu alebo ísť na prednášku. Sľubuješ?“

Keď mi to tá žena rozprávala, bola z nej už niekoľko rokov rozvedená, vysokoškolsky vzdelaná majiteľka vlastnej firmy. O dva roky mladšia odo mňa. Jasné, že svoj sľub nedodržala, pretože deti a domácnosť nie sú tip-top nikdy. Je to vlastnosť, ktorou deti a domácnosť vzdorujú vesmíru, že sa vzpierajú poriadku, nemennosti a tomu idiotskému slovnému spojeniu „tip-top“. Kto od nich vyžaduje dokonalosť, riskuje psychické zrútenie. V príbehu, ktorý spomínam, nebolo osudovým to, že jednoducho nebolo vždy upratané, ale to, že manželka svojmu mužovi sľúbila, že bude.

Mala som asi pätnásť, keď som v rodičovskej knižnici natrafila na staré vydanie knihy Druhé pohlavie od Simone de Beauvoirovej. Revolučný text vydaný v roku 1949 vo francúzštine, do slovenčiny preložený r. 1968. To boli približne roky, v ktorých sa vydávala moja babička a moja matka. Zo zažltnutých stránok sa na mňa sypali úvahy nad postavením ženy v spoločnosti aj rodine a medzitým tým všetkým vety o chuchvalci prachu, na ktorý sa díva mladomanželka a pochopí, že chuchvalec prachu bude jej nepriateľom a  spoločníkom po celé dlhé nasledujúce roky života. Citujem to možno nepresne, takto som si to zapamätala a takto myslím na Simone de Beauvoirovú dívajúc sa na to, čo na mňa zíza z kúta za dverami, z miesta pod predsieňovým vešiakom a spod stola. Sú to chuchvalce prachu, nastúpení bojovníci do bitky, vo vojne, ktorej sa mi nechce zúčastňovať, ale musím. Musím preto, lebo som príslušníčka druhého pohlavia, som žena a som narodená do miesta a času, v ktorom sa očakáva, že sa môžem čomukoľvek ďalšiemu úplne oddať až vtedy, keď budú domácnosť a deti tip-top. Teda nikdy. Samozrejme, že tie očakávania často nespĺňam, dezertujem z bojov s chuchvalcami prachu, ale pravoverní mnou opovrhujú a kvári ma vlastné svedomie, ktoré prešlo tvrdým výcvikom, a tak tepe a tepe Si vinná, vinná, prečo si čítaš, keď je v špajzi neporiadok? Prečo píšeš, keď v chladničke niečo smrdí? Prečo sa len tak dívaš do plafóna a snívaš a neprechádzaš sa vyžehlená s ostatnými mamičkami usmiatymi s kočíkom toť po Medickej záhrade?

Čiastočky prachu vírili vzduchom, keď som vyberala maminu knihu Druhé pohlavie z mojej knižnice. Otvorila som ju a celkom náhodne natrafila presne na miesto, ktoré spomínam. A dozvedám sa, prečo ma údel celoživotnej upratovačky a staračky tak ťaží. Pretože „pranie, žehlenie, zametanie, hľadanie chuchvalcov prachu pričupených v prítmí skríň, to je odmietanie smrti a súčasne popieranie života. Čas totiž každým svojím pohybom súčasne tvorí aj ničí. Gazdiná má z neho len tú negatívnu stránku. Jej postoj je postojom manichejským. Podstata manichejizmu spočíva nielen v uznávaní dvoch podstát – dobra a zla, ale aj vo viere, že dobro nemožno dosiahnuť pozitívnym konaním, iba odstránením zla... Celá doktrína transcendencie a slobody robí porážku zla závislou na približovaní k dobru. Ženu však nepozývajú k výstavbe lepšieho sveta. Dom, spálňa, špinavá bielizeň, parkety sú veci meravé. Môže z nich iba donekonečna odstraňovať nedobré prvky, ktoré sa do nich votreli. Prekonáva bitky s prachom, so škvrnami, s blatom a špinou. Bojuje s hriechom, zápasí so satanom. Je však smutným osudom jednostaj odrážať nepriateľa a nesmerovať ku kladným cieľom.“

Hneď mi zostalo akosi ľahšie, hneď sa mi veselšie premýšľa nad „výstavbami lepšieho sveta“. Ani sa nečudujem, že Druhé pohlavie v slovenčine už 40 rokov nevyšlo. Ako by k tomu tie domácnosti prišli, keby si ženy zmysleli, že nie je ich prirodzeným údelom drhnúť, leštiť, vysávať až do omdlenia, až do prvých dávok lexaurinu.