Koniec morálnych dilem, zlu navzdory!

Mladý alternatívec prednáša. O hudbe takej nekonvenčnej, že neexistuje dôvod počúvať ju len tak. Frank Zappa a Captain Beefheart v jej kontextoch reprezentujú Mira Jaroša a Loba, Edgar Var?se a John Cage sú Britney Spears a Christina Aguilera. Počúvam veľmi pozorne, ale nechytám sa, vkusovo vôbec nie, ani intelektuálne, a tak tomu človeku jednoducho verím. Hudba, o ktorej vraví, asi naozaj nie je na len také kulisové počúvanie. Skúšam si predstaviť človeka, ktorý si také čosi púšťa v aute, ale nejde to, tak si predstavujem človeka, ktorý si k takej hudbe sadne do kresla a nerobí nič iné, len ju počúva a premýšľa o nej, ale to nejde tiež. Tak si predstavovať prestanem a znova len tak uverím.

Ide to ťažko, no ak rozumiem správne, presne toto je hudba, ktorú by ľudia radi počúvali, ak by si mohli vybrať. Lenže vybrať si nemôžu.

Znova sa na chvíľku strácam, tak skúšam odhadnúť, kam bude prednáška smerovať.

Bude globalizácia? Budú veľké zlé monopoly? Budú firmy, ktoré obchodujú nielen s hudbou, ale aj so zbraňami? Bude celosvetové sprisahanie, ktoré má jediný cieľ – uvrhnúť ľudstvo do konzumného tmárstva? Bude Bush a eurobyrokracia?

Jasnačka!

Odtiaľto to poznám, ide pieseň, v ktorej je všetko zle a všetko je zlo.

Také táranie, mal by som si povedať a naďalej sa starať o svoje veci. O rodinu, prácu, hodnoty, ktoré vyznávam, o priateľov, ľudí, ktorí sú mi blízki.

Veď ja už som si vnútorne tieto veci dávno vyriešil, tak načo sa v nich znova babrať, keď už aj tak dobre viem, že to nikam nevedie? Na nič.

Je po prednáške, on ten mladý alternatívec už nie je najmladší, tituly mu pomaly predlžujú meno na dva riadky a zaslúžene, lebo je to múdry človek, čo vidí za veci, a vždy, keď má možnosť, otvára oči aj nám, konzumným slepcom. A niektorí mu veríme, podpisuje sa na nás, lebo nehovorí hlúpo, naopak. Všetko, čo povie, má hlavu a pätu a pevne sa to opiera o argumenty, citácie, štatistiky.

Najpraktickejšie by bolo hodiť počuté za hlavu, vlastne nie, najpraktickejšie by bolo rovno to cez seba prehadzovať, aby sa to s tou hlavou ani nedostalo do kontaktu. Lenže už je neskoro.

Prepadá ma hlad, na ulici, zákerne, od boku, za normálnych okolností by som zamieril rovno do KFC a natlačil sa pikantnými krídelkami, lebo mi chutia, ja viem, je to barbarské, ale chutia.

Lenže nezamierim, lebo ešte vo mne rezonuje prednáška, ktorá pôvodne mala byť o fakt alternatívnej hudbe a ja som nebol dosť ostražitý a uveril som. Teraz mi treba vyriešiť morálnu dilemu. KFC je zlo, reťazec, chémia, kapitalisti, fuj, to isté McDonald a Pizza Hutt, normálne mi nevadí kupovať si tam pomalú a bolestivú smrť, ale teraz po prednáške som zaťatý a do globálneho fast foodu už nevkročím, nie, kým sa bude tak macošsky správať k svetu a vôbec, kým bude zlý. Veď len tých papierov čo sa tam minie.

Alternatívy?

Kebab na rohu, langoš, rodinná reštaurácia, čínska vývarovňa a Tesco. Kebab vylučujem, lebo pri tej cene určite mäso nenakupujú od prvovýrobcov z ekologických fariem, ale normálne, a teda ide o mäso, čo trpelo, kým ešte bolo zvieraťom.
Langoš tiež neprechádza, pre Indulonu, po ktorej ho cítiť, ani rodinná reštaurácia, lebo tam sa perú špinavé peniaze a v držkovej mi minule plávala mucha. Čínska vývarovňa by mohla byť fajn, lenže glutaman, a ako je možné, že je tam tak lacno? A vôbec, čo asi tak robia so svojimi mŕtvymi?

Ok, Tesco, nakúpim si a navarím doma. Nenakúpim, lebo po surovinách z Fair Trade ani stopy a predsa nebudem podporovať vydieračský reťazec, to už som rovno mohol ísť do fast foodu. Premýšľajúc kráčam mestom, keď tu zrazu pozrie sa na mňa bezdomovec psím pohľadom a ja v momente pochopím, že je to obeť systému a dám mu dvacku. Na okamih sa cítim ako dobrý človek, ale naozaj len na okamih, lebo to už som pohľadom zavadil o plagát Unicef a pri pohľade na nafúknuté brušká sa razom zahanbím, že som vôbec pomyslel na jedlo. Za ďalšie dve stovky si znova kúpim troška toho fajn pocitu, ale úzkosť už ma neopúšťa.

Kam sa pozriem, vidím problém, či chcem, či nechcem, každé moje rozhodnutie, aj to najbanálnejšie, stáva sa rozhodnutím morálnym, stáva sa morálnou dilemou, ktorú treba vyriešiť, lebo osud sveta je aj v mojich rukách. Nikto mi neporadí, ani múdre knihy, ani telka, ani noviny, nikto, len ja sám. Tyrania už je tu, už vyhrali, urobili zo mňa rukojemníka vlastného pocitu viny. Ako k tomu prídu všetci tí, čo sa majú horšie? Ako sa mám vzoprieť? Nijako.

Len dve cesty sú predo mnou: alebo cesta ignoranta, ktorý sa naďalej ožiera v bare, hoci v podpalubí už je voda, alebo cesta zodpovedného človeka, k sebe, k svojim blízkym, k morálnym hodnotám, cesta človeka, ktorý chce veci riešiť a nie sa len prizerať. Čo môžem urobiť? Vždy sa rozhodnúť správne, morálne správne, a morálne správne rozhodnutia sú tie, ktoré vedú k menšiemu utrpeniu jednotlivca a k spoločnému blahu. Nemám dosť morálnej sily vstúpiť k Lekárom bez hraníc a ani lekárom nie som a žiadny Estetici bez hraníc neexistujú, tak aspoň recyklujem, ignorujem fast foody, snažím sa nakupovať veci od prvovýrobcov, čosi si aj dopestujeme, adoptoval som si černoška, ktorému posielam časť príjmov a tak ďalej, no stále cítim, že to nie je dosť, že by som mohol robiť viac. Ach, keby sa tak moja individualita mohla rozplynúť v charite, to by bolo krásne.

Prekliata prednáška.

Veď čo som komu urobil, že musím znášať taký sizyfovský trest – riešiť morálne dilemy aj vtedy, keď chcem len zahnať hlad?

Potom som stretol anjela, alebo diabla, záleží od uhla pohľadu, a ten mi odpovedal: „Nikomu nič, len sa nevieš zmieriť s tým, že si mal jednoducho šťastie!“

Otvorili sa mi oči, prednáška vybledla.

Vtedy vyhrajú, povedal mi ešte, keď sa ma pocit viny načisto zmocní, keď naozaj uverím, že ja, jednotlivec, mám moc zmeniť svet a začnem sa podľa toho správať. Veď on, prednášajúci, je ich najväčším prisluhovačom, on je ideológom, lebo oni vedia, že ľudia, ktorí o veciach premýšľajú, ešte nie sú v ich područí, a toto je cesta, ako ich dostať.

Nie, mňa nie! Hurá do fast foodu, zlu navzdory.