No More Sad Music

Keď Hooverphonic hrali v Bratislave naposledy, bol to zážitok z iného sveta. Belgická trojica doplnená o sprievodných muzikantov na čele so sláčikovým kvartetom vyrážala dych. Akoby zahalení nejakým závojom tajomnosti hrali ten večer v životnej forme a trúfam si povedať, že väčšina vtedajších návštevníkov Divadla Aréna sa z toho spamätávala celé dni, ak nie týždne.

O tri a pol roka neskôr, v menej pompéznom priestore domu kultúry Zrkadlový háj, už prišli bez toho závoja. Zatiaľ čo vtedy na turné k akustickému albumu Sit Down and Listen To Hooverphonic ochudobnili svoju produkciu o elektroniku, v súčasnosti, niekoľko mesiacov po dlho avizovanej zmene zvuku na aktuálnom albume The President of the LSD Golf Club, prestali používať aj sláčiky. Možno preto vymizla tá záhadná charizma i akási krásna bariéra, ktorá stála medzi kapelou a divákom. Na povrch sa totiž drala tak trochu predvídateľnosť.

Koncerty Hooverphonic začali byť zábavou. A príjemným, priamočiarym popom. Aj tie najsmutnejšie skladby totiž minulú sobotu zneli uvoľnene. Keď sa teda človek prebudil z niekoľkoročnej nostalgie, mohol sa začať baviť. Vtedy dostal koncert úplne iný rozmer. Zo starých trackov často zostala len kostra vedená typickým mccartneyovským zvukom basovej gitary Alexa Calliera a predovšetkým stále ohromujúcim vokálom Geike Arnaertovej, a tak celkom prirodzene zapadali medzi novinky z posledného albumu, ovplyvneného šesťdesiatymi rokmi.

Ak celý koncert plynul v príjemnom oddychovom tempe (nie z pohľadu kapely, prirodzene), tak celkom iné grády dostal takmer hodinový prídavok. Publikum medzi skladbami kričalo natoľko intenzívne, že ho Alex obmenil nálepkou takmer najlepšie na celom turné a aby ho presvedčil, že to nehovorí vždy, stihol dopovedať, že včera v Innsbrucku to teda ani náhodou nebolo také dobré. Odmenou bola možnosť vykričať si ľubovoľnú skladbu, na čo sa tí naozajstní fanúšikovia začali ozývať so staršími skladbami ako Battersea, ktorej voľbu nakoniec potvrdila aj inak mĺkva Geike. Požiadavky na Sometimes boli náročky prepočuté, čo onedlho využil Alex, aby vysvetlil, že je príliš ťažká na to, aby ju mohli zahrať. Sľúbené prekvapenie bolo naplnené do bodky – do prvých tónov Lennovej Imagine boli vsadené slová zo Sometimes, a tak aj kapela, vzhľadom na počet autorských covervezií zjavne unavená z rotovania stále rovnakých skladieb, si prišla na svoje. A po vygradovanom záverečnom tracku Bohemian Laughter sa aspoň náznakom vrátilo čaro zimomriavok na chrbte poslucháčov. Boli však iné. Také usmievavé.

Hooverphonic, 17. 5. 2008, Zrkadlový háj, Bratislava

Foto: autor