Mladí a neklidní

Blood Red Shoes premenili svoj koncert na adolescentný večierok. Niet sa čomu diviť. Obaja členovia kapely vyzerali, akoby práve dokončili štúdium na strednej škole a cez letné prázdniny si len tak mimochodom vybehli na turné. Sami si za ľudové ceny predávali tričká, bubeník po koncerte lietal medzi ľuďmi, nechal sa pozývať na pivo, s radosťou podpisoval nakúpené suveníry a fotil sa v infantilných pózach s fanúšikmi. Je možné, že tak začínali všetky kapely, ktoré len rokmi na turné stratili záujem stretávať sa s ľuďmi. Ak taký osud čaká Blood Red Shoes, je dosť možné, že ich koncerty stratia čaro.

Dievča s gitarou, chalan za bicími, obaja s mikrofónmi. Prepletajúce sa kričiace hlasy, jeho zafarbením charakteristický, jej viac či menej tradičný. Na pódiu viedenského Flexu však v ten večer neboli individualistami, ale viac ako tristo koncertmi vycvičené teleso, ktoré (si) však má čo povedať aj po toľkých zápisoch v tour diary. Interakcia medzi nimi, výmeny pohľadov, úsmevov, to všetko bolo veľmi prirodzené a pravdivé. Úplne prirodzený je aj ich surový zvuk, ktorý na rozdiel od obsadením podobných The Kills neťaží z minima nástrojov, ale z hlučnej, hoci zrozumiteľnej gitary, ukričaných vokálov a hrmiacich bicích, čo ich posúva od gitaroviek smerom k zaprášenému grungu. Aj ten kedysi stál na energii budiacej sa v odpore k dospelosti. Rovnako ako Blood Red Shoes.

Pri plusoch sa predsa len vyskytli mínusy. Box of Secrets, svoj jediný album, odohrali Laura-Mary so Stevenom takmer kompletne; doplnili ho akurát o dve staršie skladby a po necelej hodine sa odobrali do backstageu. Nepokojná pubertálna luza si ešte vydupala prídavok v podobe skladby akoby vystihujúcej celý večer. Jednoznačný refrén I can`t concentrate at anything at all popisuje syndróm ADHD, teda hyperaktivitu s poruchou pozornosti.

Vo finále prišla ponuka zahrať si s kapelou na kravský zvonec a po tom, čo tento improvizovaný konkurz vyhrala slečna z prvého radu, spustila sa davová psychóza. Zrazu sa na pódiu ocitla polovica klubu, aby si so svojimi britskými rovesníkmi zavrieskala a zaskákala. Trápne? Možno. Mladícky drzé? Rozhodne. Je na tom niečo zlé?

Blood Red Shoes, 2. 5. 2008, Flex, Viedeň

Foto: autor