Hudba. Nič. Vákuum.

Jeden z najzaujímavejších projektov, ktoré sa na Slovensku za posledné mesiace urodili, vydal konečne svoj debutový album. Lyrik a Bene ponúkajú poriadnu porciu netradičného hip-hopu a ten stojí za vypočutie.

Vydané
Nemôžem si pomôcť, ale ako človek, ktorý má rád rap, no nikdy sa nebude považovať za jeho priaznivca, musím povedať, že Modré hory mi pripomínajú The Streets. Majú totiž tú spoločnú vlastnosť, že ich hudba oslovuje ľudí počúvajúcich rôzne žánre, zatiaľ čo ortodoxní hip-hoperi nad ňou často ohŕňajú nosy. Je to asi tým, že Modré hory sa vo svojich textoch venujú niečomu takému absurdnému, ako je reálny život. Žiadne babenky, ani autá, ani ulica a už vôbec riešenie slovenskej hip-hopovej scény.

Peťo Tázok, podivné Beneho alter-ego, je zavretý v meste VP84, odkiaľ niet úniku. Modré hory sú, naopak, na planéte Zem. Nedá sa však povedať, že s nohami na zemi. Podobne ako Peťo Tázok, aj oni hľadajú únik z občas tvrdej, strohej, ale i peknej reality a nachádzajú ho v textoch, ktoré majú potenciál fungovať aj samy osebe ako básne. Eponymnému albumu prospieva aj pestrosť podkladov, ktoré majú na svedomí overené mená ako Karaoke Tundra, Foolk, Beyuz, Peko, Moe, ale aj Marián Jaslovský.

Modré hory sa neradi opakujú, skladby nemajú refrény a ich nadúrodu využívajú tak, že na každej ich nahrávke ponúknu doteraz nepočuté. Preto na albume nenájdete ani jednu staršiu skladbu z aktuálneho EP Posledný román pre mužov, ani z mixtape-u Dobré slohy. Na druhej strane je to možno trocha aj na škodu, keďže albumu chýba jedna či dve silnejšie skladby na štýl Apartmán 24/7, alebo Medzi letom a zimou. To však neznamená, že by obsahoval nejakú vatu.

Videné
V nedýchateľnom vzduchu zaplneného podniku Hlava XXII prekvapili Modré hory príjemným konceptom svojho krstu. Obaja aktéri priniesli so sebou i bohatý archív skladieb, takže okrem trackov Modrých hôr prišli na rad aj sólové veci vrátane výbornej Dočasnej záležitosti v podaní Peťa Tázoka. Trochu kostrbato pôsobilo, že páni nemajú vo svojich službách žiadneho dídžeja, čím sa stráca potenciál pre akúkoľvek improvizáciu v podaní raperov. Čo-to dobiehal ešte multiinštrumentalista Marián Jaslovský so svojím arzenálom saxofónov, fláut a mašiniek, a práve on bol akoby spojovacím článkom medzi všetkými interpretmi, ktorí sa tu na maličkom pódiu objavili. Urobil tak mostík medzi Modrými horami, sólovým vystúpením speváčky Silvie Gieciovej, inak z kapely Quasimondo, ktorá ju po jej krátkom intermezze vystriedala so svojím groovy hip-hopom. Práve kostrbatosť, ktorú som spomínal pri Modrých horách, tu s kompletne obsadenou kapelou definitívne vymizla. Lenže spolu s ňou aj zanikali slová Lyrika za mikrofónom...

Modré hory, Hlava XXII, Bratislava, 25. 4. 2008

Album na recenzovanie poskytlo vydavateľstvo Slnko Records.

Foto: autor