Hooverphonic opäť na tripe v Bratislave

Aj my tu v magazíne, čo sme neprišli na svet so striebornou lyžičkou v ústach a nezjedli ňou múdrosť sveta, s rukami za chrbtom často bezmocne sledujeme, ako nám veci rýchlo a vo veľkom miznú pred očami. V hudbe je to obzvlášť bolestivé, preto sa nasledujúca rubrika autoterapiou s placebo efektom snaží túto frustrujúcu skutočnosť nepatrne zmierniť. Každý utorok v nej čisto subjektívne vyberáme plus-mínus sedem kusov rôznej hudby, plus-mínus jednu na každý deň týždňa, ktorá by vás z rôznych nižšie (ne)vysvetlených dôvodov mohla potešiť, vytočiť, a, najlepšie, motivovať k vlastnému objavovaniu.

Dnes o siedmich albumoch belgických Hooverphonic, ktorí sa po štyroch rokoch vracajú na Slovensko. 17. máj – Zrkadlový háj.

Novinármi živená pikoška z prostredia kapely Hoover hovorí, že svoj názov museli zmeniť pre konflikt s poprednou svetovou firmou vyrábajúcou vysávače. A hoci je každému jasné, že pre takú korporáciu by to musela byť len pocta, obľúbená téma rozhovorov s kapelou sa nemení. Ich debut A New Stereophonic Sound Spectacular (1996) zvukovo nadväzuje na bristolskú vlnu trip-hopu, zatiaľ však bez všetkých charakteristických znakov neskoršej tvorby, ktorými sú sláčiky, hlavne však vokál krehkej Geike Arnaert. Liesje Sadonius za mikrofónom pôsobí zasnene a civilnejšie, no predovšetkým menej výrazne.

Príchodom speváčky Geike a s novým názvom vstupuje Hooverphonic do novej éry. Od vplyvov trip-hopu sa posúva bližšie k tanečnejším skladbám za použitia decentnej elektroniky. Blue Wonder Power Milk (1998) je prvým krokom vývoja zvuku kapely, ktorý sa pre nich stáva poznávacím znamením.

S tretím albumom sa Hooverphonic hrajú dlho, no pre výsledok sa čakanie oplatí. Geike je už fulltime sólistkou a všetku pozornosť strháva logicky na seba. Vstup do nového tisícročia s platňou Magnificent Tree (2000) určuje smer, ktorým sa ďalšie roky bude ich hudba uberať.

O nejaký čas Hooverphonic predstavujú Jackie Cane (2002), fiktívnu speváčku z prvej polovice 20. storočia, o ktorej sa zmienili už na predchádzajúcom albume. Konceptuálny, ale predovšetkým najviac popový a najprístupnejší album, či skôr muzikál bez hereckých výkonov. Pompézny zvuk nahrávky živia masovo použité sláčiky a dychové nástroje. Tragický príbeh zabudnutej speváčky sa končí samovraždou, no aj tá je podaná veľkolepou baladou. Čo sa týka formy, je to vrchol tvorby tohto belgického tria.

Kto tam bol, nezabudne. S týmto albumom sa Hooverphonic v novembri 2004 predstavujú bratislavskému divadlu Aréna a mrazí z toho tak, ako mrazí aj z  nahrávky, ktorá je bezpochyby vrcholom tvorby po hudobnej stránke: retrospektívny a naživo nahratý album Sit Down and Listen to Hooverphonic (2003) ponúka prierez doterajšou tvorbou a každú pieseň patrične upravuje do akustickej podoby. Odkaz na Portishead a ich Roseland NYC je evidentný.

O to ťažšia je však pozícia, do ktorej Hooverphonic sami seba dostali. Za sebou majú dva veľmi úspešné projekty, na ktoré sa pokúsili nadviazať silným konceptom – dvojdiskom obsahujúcim regulárny album a zároveň jeho autorské remixy od basgitaristu Alexa Calliera. Album More Sweet Music (2005) je však hudobne asi najviac predvídateľnou nahrávkou kapely. Poctivo tu rozvíjajú svoju silnú stránku, a tak za pomoci všadeprítomných sláčikov spieva Geike ešte pomalšie a viac introvertné skladby. Druhá časť No More Sweet Music, naopak, trpí až prílišným chladom typickým pre remixy.

Hooverphonic model 2007. Prvý nezávislý release, žiadny tlak od vydavateľstiev a logické vyústenie tvorby. Album nahratý naživo šesťčlennou kapelou bez elektroniky, sláčikov a inšpirovaný psychedelickým zvukom šesťdesiatych rokov. Nad tým všetkým stojí rovnako krásny vokál a smutné, ešte pomalšie skladby, z ktorých však nevypŕcha život. Takto nejako budú znieť v máji v Zrkadlovom háji. Názov albumu The President of the LSD Golf Club (2007) pochádza z vtipnej historky basgitaristu Alexa Calliera z jeho pobytu v New Yorku, ktorého taxikár bol v časoch hippies prezidentom takejto organizácie. Jej náplň spočívala v hraní golfu na tripe. Ale to len tak mimochodom.