Sedemtisíc ton ľudského mozgu

To dieťa ešte nechodilo do školy, ale už na ňom bolo vidno, že je vnímavé a bystré, odsúdené v živote na víťazstvo. Jeho matka, rovnako vnímavá a bystrá, ale až do tohto okamihu vykazujúca známky príjemnej normálnosti, pokračujúc v rozhovore o budúcnosti povedala:

- A keď bude mať osemnásť, dúfam, že bude už inde.

- Áno? A kde? – spýtala som sa.

- Čo ja viem? V New Yorku.

- Na štúdiách?

- Najskôr na štúdiách. Potom v nejakej dobrej firme. Bol by hlúpy, keby sa sem vracal.

- A ty?

- Ja už musím dožiť tu. My sme tá stratená generácia.

Spomenula som si na niekoľko bratrancov a sesterníc mojich rodičov z druhého či tretieho kolena. Niektorí odišli do zahraničia sami, niektorí sú potomkami vysťahovalcov prvorepublikovej vlny emigrácie. V porovnaní s nami sa mali lepšie. Mali domy na Floride, umývačky riadu, autá a plné skrine pulóvrikov v pastelových farbách. Občas prišli ako predstavitelia reklamy na úspech pozrieť svojich zápecníckych príbuzných, čo zostali doma a bojovali s reálnym socializmom. V noci nad načierno vypálenou slivovicou vychádzali najavo skryté pravdy, u každého povedané inými slovami, vo svojej podstate tie isté: Sú tam stále cudzincami. Majú peniaze, zdravotné poistenie, nehnuteľnosti, aj priateľov, ale ich korene sú príliš plytké, ich predkovia nepriplávali na lodi Mayflower, nemajú pamätníkov ani rodinné striebro, nech by to rodinné striebro malo akúkoľvek podobu. Žijú v zemi zasľúbenej, ale sami nevedia, kto sú, kam patria, pretože zistiť, kto vlastne som, dá prácu, aj keď rod drží pozíciu, vierovyznanie, profesiu a smerovanie ako hluchý dvere a nieto ešte, ak sa pretrhajú všetky väzby a začína sa uprostred života nanovo. Áno, existujú aj tajomné márquezovské postavy, ktoré sa niekde vynoria s južným vetrom, nevieme odkiaľ prišli, ani kam smerujú, ale všetci, čo sa trochu viac orientujú v príbehoch takýchto postáv, vedia, že sú to skôr tragickí hrdinovia, neustále hľadajúci, tápajúci a málokedy smerujúci k upokojujúco predvídateľnému happy endu.

Spomenula som si aj na akýsi článok o viacjazyčných ľuďoch, v ktorom sa uvádzalo, že materinská reč je tá, ktorou sa dieťaťu prihovárala matka a najhlbšie zažitá – „najvlastnejšia“ – je tá, ktorou človek hovoril s rovesníkmi na strednej škole. Musí byť istým spôsobom frustrujúce, ak svoju najvlastnejšiu reč môžem používať len pri občasnom kontakte so vzdialeným pôvodným domovom a tie nežné somarinky, ktoré nám v detstve rozprávali rodičia, musia zostať na dne pamäti, pretože naše deti – napriek tomu, že črty tváre či povahy sú podobné – by im nerozumeli.

Nemám nič proti tomu, keď sa niekto rozhodne žiť inde, pretože ho tam ťahá srdce, dovedú okolnosti alebo odnesú túlavé topánky. Je však niečo hnilé v štáte dánskom, ak si toľko rodičov stotožňuje úspech svojich detí s ich odchodom do cudziny. Akoby naše územie bolo predizbou, vstupnou chodbou, kde je možné sa narodiť a vyštudovať, nie je to však priestor v kategórii primeranej obývačky, spálne, pracovne, či detskej izby. Akoby sme boli ako v tých starých príbehoch bedármi v otrhaných šatách, ktorí svoje pekné deti pristrčia pred bránu zámku, zabúchajú a utečú, aby sa na ne mohli neskôr cez plot dívať, ako rastú v čipkách a panských zábavách, nevediac odkiaľ prišli a kto sú ich rodičia, len občas znepokojene počúvajúc bolestne známu melódiu zahranú na otcovej drevenej píšťalke.

Táto téma je ošemetná, lebo ak poviete, že máte radi svoj domov a nechcete žiť inde, ani tam posielať žiť svoje deti, je tu vysoké riziko, že vás budú považovať za nacionalistického obmedzenca alebo naivného rodoľuba. Keď som sa však dočítala, že osem z desiatich absolventov lekárskej fakulty plánuje odísť, musela som sa zamyslieť, či naozaj dobre zvážili zisky a straty takéhoto kroku a či je to číslo reálne, alebo len odráža v súčasnosti moderný imidž „mám to tu v paži, idem preč“.

Vďaka internetu, lacným letenkám a spadnutej železnej opone nie sú odchody za hranice také fatálne ako pred dvadsiatimi rokmi, pretože môžeme byť v kontakte aj na diaľku, nezodpovedanou však zostáva otázka, kto bude cez dôchodkový systém prispievať na penzie rodičov, ak sa deti rozutekajú zveľaďovať iné ekonomiky než tú, v ktorej prišli na svet, kde ich vychovali a vyštudovali. Takže by sme tým budúcim šťastným obyvateľom bohatších krajín mali začať celoplošne pripomínať rozprávku o troch grošoch, aby raz nezabudli zo svojich nových domovov posielať rodičom šeky.

Mám dvoch synov a rada by som ich videla starnúť a nielen cez webovú kameru. Chcela by som celkom sebecky hladkať vnúčatám tučnučké bábätkovské stehienka, môcť im spievať smiešne pesničky, ktoré aj mne spievala moja stará mama. Chcela by som si raz celkom pyšne povedať, že to, v čom žijem, aká je krajina, z ktorej pochádzajú moji predkovia a kde sme všetci vyrástli, je zásluha aj mojich detí, ktoré som dobre vychovala.

Ako hovorí v poslednom čísle časopisu Profit Vladimír Synek: „Na Slovensku je dnes viac ako päť miliónov obyvateľov. To znamená, že tu máme sedemtisíc ton ľudského mozgu. Nemá význam hovoriť, či sme malý alebo veľký štát. Dôležité je, na koľko percent dokážeme tento potenciál využiť.“