Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Filip Németh | 24.4.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Drobnokresba ľudskej podstaty

Blank

Predstavte si koncert Josého Gonzáleza. Vypočujte si jeho dva albumy, pozrite si nejaké fotky, klipy, jeho vlastné ilustrácie, ktorými zdobí booklety, prečítajte si nejaký rozhovor... A potom si predstavte, ako skromne, bez jediného slova prichádza na pódium, iba s jednou gitarou a začína hrať a spievať.

Predstavte si, ako postupne prichádzajú na pódium pesničky, ako kolujú, podobne ako jednoduché kresby na plátne, ktoré sa snažia vystihnúť podstatu hudby, vytvárajú metaforické motívy: motív stromov a ich kolovania na bežiacom páse asfaltky, motív ľudsko-zvieracej tváre. Predstavte si príjemný hlas, ktorý vám spieva jednoduché texty, ktoré dôverne poznáte, veď vám v ušiach znejú neustále. Predstavte si, že napriek tomu sa ani len nepokúšate spievať s ním, maximálne si zatlieskate do rytmu, aj to iba keď tlieskajú aj Josého spoluhráči – Erik Bodin a Yukimi Nagamo. Všetko je presne ako na albume, napriek tomu to nie je to isté. Mení sa drobnokresba. Na osamelom mužovi s gitarou cítite počiatočné chvenie trémy, snahu o dokonalosť, keď si po každej pesničke dolaďuje gitaru, nadobúdanie istoty s príchodom spoluhráčov, nervozitu, keď začína hrať, hoci aplauz ešte nestíchol. Cítite pokoru pri obyčajnom thank you, ktoré pre hluk fanúšikov treba takmer čítať z pier. Nehu, s ktorou vyludzuje zvuky zo svojej španielky. To všetko si predstavíte bez problémov.

 

Sú však aj veci, ktoré si predstavíte oveľa ťažšie. Ako sa opustený muž na pódiu skláňa nad gitarou, pričom mnohí mu nerozumejú, chcú počuť tú pesničku z reklamy, ktorú poznajú, kým on iba hrá. Predstavte si pritom aj ľudí, ktorí si pod pódiom ako okolo vás niečo šepkajú. Predstavte si, ako v prerobenej Teardrop od Massive Attack objíme všetko masa zvuku, ktorú vytvoria traja ľudia na pódiu svojimi hlasmi a jednoduchými nástrojmi. Masa zvuku ako od Massive Attack, akurát teplejšia. Predstavte si, ako niekto pri prídavku nepatrične vykríkne Heartbeats a ako niekto ešte nepatričnejšie vykríkne Save Your Day. A predstavte si Josého Gonzáleza, ako sa pri prvom názve šibalsky a nadnesene usmeje a pri druhom zaváha. A ako nakoniec zahrá Killing For Love. Predstavte si, ako nadšený aplauz zabíja pocit, ktorý vo vás piesne vyvolávajú.

Predstavte si preplnenú sálu Paláca Akropolis, ako po zaznení prvých tónov posledného prídavku Heartbeats zaburáca aplauzom a skandovaním a hneď nato sa bleskovo utíši a sálou prebehne z úst do úst tíšivé: Pššš, pššš! José totiž hrá, akoby nebral publikum do úvahy. Po prvej slohe však pre aplauz predsa len predĺži medzihru. Predstavte si, že ju zahrá sám, iba vo svetle niekoľkých reflektorov, aj na plátne sa mihá iba odraz svetla od jeho gitary.

Predstavte si, ako vás vľúdne tóny španielky a charizmatického hlasu objímajú, ako do vás prenikajú, napĺňajú svetlom celé vaše telo. A nakoniec si predstavte to ticho po koncerte, keď máte zrazu pocit, že tu a teraz, tam a vtedy, sú všetky slová zbytočné.

José González, 22. 4. 2008, Palác Akropolis, Praha

Ilustračné foto: Filip Drábek


Filip Németh  viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy