Krst bez vody a unplugged s elektrikou

Je zvláštne, ak kapela, ktorá krstí album, vystupuje na koncerte v úlohe predskokana. Najmä ak ide o naozaj dobrú kapelu. Existuje iba jedno logické vysvetlenie: tá druhá kapela musí byť ešte lepšia.

Takto to bolo aj s koncertom slovenského Appendixu a českých -123 minut.

Okolo skupiny Appendix sa v poslednom čase roztočil kolotoč záujmu, aký slepé črevá zažívajú azda len pri zápale a operácii. V tomto prípade však ide o vydanie albumu. Býva u nás dobrým zvykom, že alternatívne kapely vydávajú svoje albumy minimálne po desiatich rokoch existencie a skupina Appendix túto peknú tradíciu nenarušila. Krst diela sa odohral v bratislavskom Subclube. 

Minulú stredu večer Appendix medzičasom omrzí čakanie a začnú hrať. Pôvodné klasické rockové trio dopĺňa okrem flauto-saxofonistu Mariána Jaslovského aj klávesák. Štýly sa príjemne prelínajú, fúzujú, občas sa ozvú swingové bicie, občas máte pocit, že je to trochu príliš ? la Sepultura, a občas, že je to ein bischen prekomplikované. Ale inak zaujímavá a príjemná tvrdšia produkcia, ktorá sa neposlušne bráni škatuľkám. Kapela je tak akurát jedenásťročne vyhratá, cítiť z nich uvoľnenosť, no to, že nejde o úplných profíkov, pocítite, keď spustia nejakú prebratú vec, ktorá predsa len fung(k)uje akosi lepšie.

Zhruba v polovici koncertu naklusá na pódium avizovaný krstný tato Mišo Kaščák aj s vokálnym telesom Free Varlata Angel Voices,  ktoré v slávnostných frakoch pokrstia novorodeniatko netradične – kyticou piesní. Zaznie remake známej študentskej hymny Vivat, alebo hit Karpatských chrbátov Hroch Karol – všetko v naivistickom a cappella aranžmáne. Album I. je pokrstený, koncert pokračuje, spevák nôti svojím bačovsko-bluesovským anglickým prejavom ďalšiu pieseň a skalní fanúšikovia -123 minut začínajú byť pomaly nervózni. Pri všetkej úcte ku kapele Appendix je totiž nasledujúce české trio predsa len o triedu vyššie. A tak zaznie ešte posledný prídavok v podobe rockovejšej Little Less Conversation od Elvisa a môžeme sa všetci prihrnúť k baru. Osadenstvo pod pódiom sa počas krátkej prestávky trochu prestrieda a zábava môže pokračovať, lepšie povedané gradovať.

Minuty prišli do nášho hlavného mesta v rámci turné Unplugged, ktorého zatiaľ jedinou slovenskou zastávkou mala byť Bratislava, žiaľ, po niekoľkých pesničkách neustáleho nahúkavania sa koncert mení na elektrický. Chalani jednoducho podcenili božskú akustiku protiatómového krytu menom Subclub, čo španielke a krásnej veľkej base akosi nevyhovuje – rezonuje nimi celý hrad. Tak basu zakopeme a nahradíme jej mladším elektrickým súrodencom. Škoda, znelo to zaujímavo, no koniec koncov to zas až taký obrovský rozdiel nie je. Publikum zmenu víta vzrušenou kakofóniou, až Zdeňkovi Bínovi pri ďalšej pesničke praskne struna. Bez problémov dohrá a bez naťahovania zavelí na Mojo Bride, v ktorej si počas vymieňania struny dovolí improvizovane scatovať; basa a bicie hrajú, akoby sa nič nedialo. Po tom, čo si takto počas pesničky vymení strunu a rýchlo ju naladí, pridá sa ku kapele a dohrá s bezstarostným výrazom školáčika, čo práve dostal svoju prvú včeličku.

Krátka performance rozohní publikum na +123 stupňov Celzia a nasleduje jedna extáza za druhou. Stopercentná uvoľnenosť, dokonalá komunikácia v rámci kapely, množstvo improvizácie, feelingu, emócií a funková párty pod pódiom. Putujeme Stredomorím v So tre ma po, orientom v Seven Ways to Heaven, ale miestami aj Afrikou či Balkánom, a to všetko s jednou gitarou, jednou basou a jednou sadou bicích v rúrovom podzemnom bunkri. Smutné je len, že cez druhý prídavok je ten bunker už poloprázdny. Kapela sa však nenechá rušiť, zvyšok publika tiež nie a nasledujú posledné chvíľky spoločnej radosti.

Appendix a -123 minut, 6. 2. 2008, Subclub, Bratislava