Legenda vyšumená dostratena

Nebola to poriadna kampaň, len malá tradičná kampanička. V januári sa v kinách objavil film-hit Som legenda s Willom Smithom v hlavnej úlohe a vzápätí po jeho premiére, s filmovým plagátom na jednej z dvoch obálok, preklad jeho fúzatej literárnej predlohy – hororový upírsky román Richarda Mathesona Já, legenda.

Vraj ide o klasiku literárneho hororu, o jeden z najslávnejších upírskych románov dvadsiateho storočia, tak aspoň tvrdí zadný prebal knižky. Ak je to pravda, je to smutná pravda. Potvrdzuje totiž všetky predsudky, ktoré nútia čitateľov o žánrovej literatúre uvažovať ako o nízkej, brakovej, či, odpustite to slovo, nehodnotnej.

Fantastiku nečítam pravidelne. Ak po niečom z tejto literárnej oblasti siahnem, vždy je to na odporúčanie zbehlejších kolegov a priateľov, a ak som väčšinou veľmi spokojná, tak preto, že oni sú výborným sitom, cez ktoré len tak hocičo neprejde. Já, legenda prešla, preto som sa s odhodlaním a vervou pustila do čítania a keďže som videla film a nepáčil sa mi, dúfala som, že aj teraz budem príjemne prekvapená.

Prekvapenie prišlo, ale nie príjemné, naopak, Já, legenda je totiž z môjho pohľadu veľmi chabým pokusom o prienik psychologického románu do tradičnej hororovej témy, pričom v ňom vôbec nemuselo ísť o upírov, ale o akýkoľvek iný fantasticko-mytologický druh. Robert Nevile je posledný žijúci človek, upíri nie sú deti Karpát, ale ľudia postihnutí vírusom a ak medzi nimi dochádza k zákonitému stretu, tak preto, že sú nezmieriteľné odlišní. Román sa odohráva v rozmedzí rokov 1976 až 1979, teda vzhľadom na rok 1954, keď román vznikol, v budúcnosti, a ide v ňom len o to, s čím sa literárny mainstream vyrovnal už v období romantizmu – o zmenu uhla pohľadu, v ktorom sa pointa literárneho textu konštruuje tak, že sa spochybnia základné predpoklady zápletky.

V praxi to znamená, že román vrcholí v momente, keď hlavnému hrdinovi dôjde, že nie oni sú iní, ale on. To je všetko, o ničom inom Já, legenda nie je.

Nečíta sa to zle, len to nemá čím prekvapiť a nedisponuje to natoľko nosným literárnym jazykom, že by sa to oplatilo čítať len preň.

Asi je dobré, že román Já, legenda v českom preklade vyšiel. Každý literárny žáner musí hľadať svoje korene, aby mohol rásť, vyvíjať sa a posúvať. No zdá sa mi, že v prípade Mathesonovho románu sa čitateľovi vydavateľ pokúsil podsunúť literárny text, ktorý už nemá inú ako historickú hodnotu. Môže byť poučné čítať si Já, legenda s vedomím jej historických kontextov, hlavne keď literárne bol prekonaný už v dobe svojho vzniku, ale inak niet o čo stáť.

Ťažko povedať, či by Já, legenda vyšla aj bez možnosti marketingovo sa zviesť na hollywoodskom filme, každopádne skutočnosť, že sa tak stalo, je signálom, že román už sám za seba neobstojí a aby sa predal, treba ho prilepiť k niečomu viditeľnejšiemu. Devätnásť rokov môže vychádzať, čo chce; že Mathesonov román vyšiel až teraz, keď sa drvivá väčšina zásadných žánrových kníh už svojich českých prekladov dočkala, dostatočne naznačuje, že s klasikou to nebude také horúce.  

Ale ako som povedala, fantastiku nečítam nijako cielene, nechávam si poradiť. Ak sa však Matheson naozaj v rámci literárneho žánru zvaného horor môže ešte dnes brať za bernú mincu, je to s tým žánrom horšie, ako som si myslela. Jeden z mojich kolegov tvrdí, že má fantastiku rád práve preto, že je literatúrou komplexu. Zriekla sa elitárstva, zbavila nárokov na jazyk, takže písať ju môže ktokoľvek. Literárnosť je v nej zredukovaná na rozvinutie nápadu, takže zostáva priestor pre číry príbeh. Rozumiem mu, ale nesúhlasím s ním, naopak, práve súčasná fantastika je v mojich očiach zo všetkej literatúry tá najliterárnejšia. Preto ma čítanie Ja, legenda až bolelo. Je to staré čítanie, románom nazvané asi len pre tradíciu. Kompozične, rozsahom i rozvinutím zápletky do príbehu ide o novelu, ktorá, ak by zostala poviedkou, uniesla by náročnejšie kritériá. Takto nie.

Napriek tomu je Já, legenda veľmi užitočnou knihou, predovšetkým vďaka desiatim ďalším Mathesonovým poviedkam. Cez ich prizmu si hádam každý čo len troška bystrejší a otvorenejší čitateľ dokáže urobiť celkom slušný obraz o tom, že nie je spisovateľ ako spisovateľ. Len treba dúfať, že čitatelia fantastiky sú ešte stále tí, ktorí sa neboja veriť predovšetkým svojmu vlastnému úsudku.  

Matheson, Richard: Já, legenda. Plzeň: Laser-books 2008. Preklad Milan Žáček. 314 strán.

Knihu poskytol Brloh.