V kníhkupectve

Podnikal by som, ale idealisti nemôžu podnikať.

Jednoduché konštatovanie, ktoré ma usvedčuje hneď z dvoch ľudských zlyhaní. Som idealista a vždy, ak ide o ospravedlňovanie vlastných limitov, mám naporúdzi sofistikovanú výhovorku. Ono je to vlastne jedno zlyhanie, ale to necháme do iného úvodníka.

Podnikal by som, ale nemôžem, lebo by som prišiel na bubon skôr, ako by som sa dopodnikal k prvému daňovému priznaniu. Vec sa má totiž tak, že človek nemôže podnikať, nie v obchode, ak tak robí preto, že by bol svojím najlepším zákazníkom.

Mám rád film Láska cez internet. V druhom rade pre obe tie kníhkupectvá, lebo ak by som podnikal, bol by som kníhkupec. V prvom rade preto, ako tam Tom Hanks neustále cituje Kmotra, ten film myslím, iný ako Láska cez internet, ale to je jedno, lebo oba sú pravdivé.

Nie je to nič osobné, len biznis, toľko v skratke morálne ponaučenie a toľko motto, ktoré sa skvie nad pomníkom mojej fiktívnej životnej dráhy, v ktorej som kníhkupcom.

Ale bolo by to kníhkupectvo, radosť doň chodiť, moje ideálne kníhkupectvo. Veľký priestor s vynikajúcou klimatizáciou a vlastným podplateným požiarnikom, požiarnikom-bibliofilom, znalým Faulknera i Becketta, Lema i Pynchona, Borgesa i Wintersonovej a vo filozofii by sa tiež celkom slušne orientoval. Bol by problém takého človeka nájsť, ale ak by som ho našiel, platil by som ho kráľovsky. Tajne dúfam, že by ten kráľovský plat nevzal, len toľko, aby mal na prežitie a robil by to z lásky ku knihám a k tomu priestoru, hnaný presvedčením, že v ideálnom kníhkupectve sa musí dať fajčiť takisto, ako sa tam musí dať pohodlne sedieť v kreslách a pohovkách, koľko len človek chce, vládze a vydrží a musí sa tam dať kúpiť káva, a v zime, keď je vonku kosa, aj varené víno. Vlastne nie, to by bolo grátis, bonus pre uzimených zákazníkov, ktorí si potrebujú kúpiť knižku práve vtedy, keď je vonku zima, že by človek psa nevyhnal. A oni si idú kúpiť knižku, zohrejú sa v mojom kníhkupectve, my im ju pri pokladni zabalíme do papierovej tašky a počastujeme ich voňavým vareným vínčiskom.

Toto som šlohol, toto s tým vínom, v takom kníhkupectve som stretal moju manželku, ale bolo to ešte vtedy, keď človek mohol byť v podnikaní osobný, na samom úsvite deväťdesiatych rokov. Bolo to nádherné kníhkupectvo, postavené na čírej láske k tovaru a ľuďom, ktorí ten tovar prišli nakupovať. Bolo tam zima, zateplenie z novín síce pôsobilo ako fantastická dizajnérska kreácia, ale nebolo príliš funkčné. Preto predavačky predávali knižky vo veľkých vlnených svetroch, zakrútené do veľkých vlnených šálov, očiapkované, a drobáky im vypadávali z orukavicovaných rúk. Ale lepšie varené víno som nikdy nepil.

Tí ľudia sú dosiaľ kníhkupcami, ale varené víno už tam nedostanete. Niežeby nechceli, nemôžu, lebo nemôžu byť osobní, keď chcú svoj obchod udržať. Držia sa, ale sedieť sa tam nedá, len postávať, ani káva sa tam nedá kúpiť a ak by sa dala, nebolo by ju kde vypiť, lebo je to maličké kníhkupectvo.

Je krásne, ale to moje by bolo krajšie. Knižky, aj nové, aj staré, aj najstaršie, v antikvariáte, boli by uložené ako doma, v knižných regáloch pozdĺž stien, možno by tam bol aj novinkový stolík, ale nemusel by byť, v centrálnej časti boli by fotelky, divány, kreslá, taburetky a stolíky akurát na popolník a kávu. Tichá klimatizácia by odvádzala dym. Kdesi v nenápadnom rohu, ale s dobrým výhľadom na celý priestor, sedel by požiarnik, hral by tam starý džez, maximálne po bebop, nič novšie, a bolo by tam tak gýčovito krásne, že intelektuáli by z môjho kníhkupectva mávali mokré sny.

Dva mesiace by som potreboval na prípravu, skrachoval by som do dvoch týždňov. Ak nie, tak do mesiaca, lebo skutočným dôvodom, prečo to kníhkupectvo mám, by nebolo predávanie kníh, ale skutočnosť, že, majúc kníhkupectvo, mal by som všetky knihy v ňom a všetok čas, ktorý by som tam strávil, bol by som oficiálne v práci, ale neoficiálne by som bol v svojom najprirodzenejšom prostredí. S cigaretou v puse, s kávou v pravačke, ľavačkou by som gestikuloval v rozhovoroch o knihách a občas mrkol na požiarnika, či nezadriemal. Odpadol by večný stres, ktorú knižku si kúpiť a ktorú nie, vytratila by sa úzkosť, ktorá ma sprevádza vždy, keď nezachytím vydanie čohosi, čo by som mal zachytiť.

Rád chodím do kníhkupectiev, samozrejme, ale len na krátko. Čím som tam dlhšie, tým viac kníh by som si odniesol, a to ma stresuje. Pritom knihy nemám rád, naopak, sú mi celkom ľahostajné, zaujímajú ma len príbehy v nich a obálky. Knihy potrebujem preto, aby som sa k nim mohol kedykoľvek vrátiť, nalistovať si obľúbenú pasáž, zopakovať si nejaký verš, prípadne podčiarknuť si, pokojne perom, nejaké múdro, ktoré raz ako vedec kdesi odcitujem. Ako tá kniha vyzerá, je mi jedno, len keď drží pokope, a aj keď nedrží, nech len nechýbajú strany. A obálky mám rád preto, že na ne dám. Jednu z mojich najobľúbenejších kníh, Parfum bláznivého tanca, som si kúpil, keď prvýkrát vyšla, práve podľa obálky, netušiac vtedy ešte, že Tom Robbins sa stane mojím spisovateľským favoritom, navyše favoritom, ktorý ma každým ďalším románom bude presviedčať o tom, že Parfum je najlepší.

Bol by som dobrý kníhkupec. Mám rád to, čo je v knižkách, trocha o nich viem a navyše, ak chcem, dokážem presvedčivo odporučiť aj úplnú hlúposť. Alebo blúdivším skinheadom predať Nietzscheho. To sa stalo! Skinhead síce neblúdil, len sa cítil nesvoj v prostredí ale úplne celkom bez bejzbalových pálok. A bol to skinhead, čo chcel ako skinhead rásť, vyvíjať sa, teoreticky sa podkuť. Preto som naňho natrafil, ako si listuje v Zarathustrovi, naozaj to bol skinhead s ambíciami, vedel čítať, len siahol po nesprávnej knihe. Vzal som mu Zarathustru z rúk, vložil do nich Súmrak bohov a s výrazom vediaceho kývol som k pokladni. Len jeden deň som brigádoval v kníhkupectve a hneď takýto triumf.

Bol by som zlý kníhkupec, lebo by som zatajoval posledné kusy kníh a ak by si ich zákazník našiel sám, nepredal by som mu žiadnu. Nie, ak je posledná.

Našťastie, kníhkupcom nie som a nikdy nebudem, nedokázal by som to robiť, ak by to nemohlo byť osobné a ono to osobné naozaj byť nemôže. Lebo čo je kniha? Kniha je tovar, kusisko bravčového, ten by som mal problém predať tiež, takže iný príklad. Kniha je pneumatika, zubná pasta, kniha je predmet dennej spotreby, kniha je čosi, čo si niekto iný musí odo mňa kúpiť, aby ja som mal na chlieb. Ak kniha na to nemá a nikto si ju nekúpi, musia existovať ďalšie knihy, ktoré stratu vykryjú. To je celé. Poznám pár obchodníkov, dobrých obchodníkov, lebo nie sú osobní, a tí sa riadia pravidlom, že neexistujú ležiaky, existuje len tovar, ktorý nedokážu predať. Je to ich problém, predávajúcich, nie môj, zákaznícky.  

Z pozície kníhkupca, ktorý nemôže byť osobný, by sa mi to asi nepáčilo, preto kníhkupcom nie som. Som zákazník, vynikajúci zákazník, štamgast. Zvolil som si tento údel preto, lebo hoci nemôžem mať všetky knihy, ktoré by som chcel, a to je veľmi ťažké, aspoň môžem byť osobný. Veľmi osobný. Nakoniec, kupujúc si príbeh v knihe, kupujem si čosi, čoho sa už nikdy nezbavím. Metaforicky i doslovne. V každej novej knižke môže číhať myšlienková mína, ktorá ma načisto zmení. Čítanie je ako ruská ruleta s vlastnou osobnosťou, knihy zo mňa urobili mňa, knihy zo mňa môžu urobiť kohokoľvek ďalšieho. Preto sa ma predaje kníh týkajú viac než ktoréhokoľvek kníhkupca. S každou knihou, do ktorej čítania sa pustím, vydávam sa je všanc, riskujúc, že ma načisto vnútorne poprehadzuje. Už sa to stalo a stane sa to zas.

Preto sa teším na časy – a nie sú ďaleko, keď sem príde nejaký veľký zlý kníhkupecký globalizátor a prevetrá našim kníhkupcom faldy. Kníhkupec, ktorý bude poznať Kmotra a bude sa ním riadiť, kníhkupec, ktorý ma spozná ako svojho pána a celkom neosobne mi vytvorí priestor, v ktorom ja budem môcť byť osobný. Budem si mať k

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [100]