Rekviem pre Bábika

Anton bol jednoducho Bábika. Ten Bábika. Začalo sa to v tercii osemročného gymnázia, na jednej z tuctov nezmyselných exkurzií, vtedy po gotických skvostoch Spiša. Kým chalani v zadnej sekcii nadskakujúcej Karosy strkali slivku vo Fante do zasvinených sieťok a baby sa poťahovali za vytŕčajúce pásiky tangáčov, Anton strávil cestu sústredeným odďaľovaním hlásiaceho sa vracania. Ledva sa mu podarilo zažehnať ďalší set mohutného nadúvania a vhupnúť do vytúženého mikrospánku, už ho dobrá štvrtina triedy myksľovala za vytiahnuté rukonohy a do tváre mu fúkala rezňovo-kečupovo-horalkové dychy. Zbor nezmutovaných hlasov ho oboznamoval, že keď spal, zabudol si zavrieť oči, a že vyzeral jak upír. Alebo jak Drakula. Alebo úplná bábika, čo tvrdila jedna spolužiačka, lebo však tak rýchlo mrkal tými mihalnicami. Bábika, ktorá bola podľa logiky terciána rozhodne najpotupnejšou možnosťou, pustila korene, držala silno a počas všetkých nasledujúcich exkurzií sa jej dobre darilo.

Mama sa pred Bábikom dušovala, že keď bude už naozaj stredoškolák, prezývka zmizne. Slová ako nick, lúzer a brutálny nehovorili mame nič, takisto ako jej nehovorili nič ani iné s Bábikom súvisiace veci. Inak hovorila s radosťou a pravidelne jeho smerom. Keď na rodičovskom zistila, že Bábika nikoho neohrozuje kružidlom, takže s ním všetci odmietajú sedieť, rozhodla sa, že jeho introvertnosť zužitkuje miestna Základná umelecká škola, a keďže mali doma klavír, tak aj ten. Hranie Bábika nadchlo; učil sa rýchlo a na infarktové šoky učiteľky aj rád. Registrujúc prvé pokroky, začala ho mama brávať na skúšky ženskej speváckej skupiny Rozmarín, v ktorej spolu s ostatnými členkami zbierala a spracúvala ľudové piesne a folklórne zvyky z okolia ich mesta. Nadaný Bábika zvládol komplet repertoár s punkovým švihom a na mini elektrickom pijáne, ako jeho samohrajku volali ambiciózne speváčky, ich sprevádzal na vystúpeniach ku Dňu matiek, Mesiacu úcty k starším a pri iných podujatiach. Pyšnej mame kazilo radosť len jedno: darebáci v škole Bábikovi ani za svet nechceli hovoriť Anton, a tak mu vybavila prestup do inej triedy.

V tej ho už búrlivo vítali ako vychytený školský hajp. Bábika to vzdal, spokojnej mame z času na čas pripomenul, že pre nových spolužiakov je Tony a sústredil sa iba na hudbu. Nad vodou ho držal klavír a školské peklo prežil hlavne vďaka občasným výchovným koncertom. Kým časť spolužiakov počas nich súťažila, kto si do slúchadiel doniesol najväčšiu haluz a tí alternatívnejší si na záchodoch Domu kultúry podávali fajky, Bábika s pravým nadšením hltal všetku tú novú neznámu hudbu. Priznať to by ale znamenalo ísť na triednom black liste ešte nižšie ako vzorný Milan spod katedry, ktorý sa dobrovoľne hlásil odpovedať zo všetkého, vrátane povinne výberovej náboženskej náuky.

V lete medzi septimou a oktávou vycestovala spevácka skupina Rozmarín do Opavy, na festival organizovaný miestnym družobným súborom Melodie. Prvá zahraničná cesta Bábika zvonku nijako extra nepoznačila: počas účinkovania v hlavnom nedeľnom programe bol rovnako zasadrovaný a s konštantným výrazom v tvári ako na nácvikoch. Po skončení vystúpenia, nehybne opretý o stenu amfiteátra, sníval, aké by to bolo, keby chodil po svete, v starom, skoro nepojazdnom karavane, so záhadnou dlhovlasou basgitaristkou a spolu by hrali niečo normálne, napríklad džez. Na začiatku školského roka potom niekto doniesol do triedy miestny dvojtýždenník s reportážou o zájazde. Fotku pod článkom, na ktorej bol Bábika vo vyšívanej košeli a klobúku s perom, zavesili na nástenku hneď vedľa Kukučína a trieda sa išla podusiť. Bábika ale vydržal.

Ustál aj stužkovú, kde ho v programe parodovali a všetky ďalšie veci tiež, iba keď sa ho po maturite spolužiačka, čo vyberala peniaze na hodinky pre triednu, pýtala, ako sa volá priezviskom, to trochu pichlo. Potom už spolužiakov nevidel, iba počul, kto sa dostal na akú výšku. Len jeho ešte s dvoma, nádejným veterinárom a divadelným režisérom, nezobrali nikam. V noci prestal spávať a cez deň sa premáhal v Mestskom kultúrnom stredisku, kde mu zrútená mama cez kolegyňu speváčku vydupala nejaké vymyslené duplicitné miesto.

Jediným svetlým bodom bol letný zájazd súboru Rozmarín do Francúzska, ktorý zariadil príbuzný emigrant staršej členky skupiny. Ešte na Slovensku, keď Bábika pomáhal šoférovi s mäsitou šošovicou na nose nakladať kufre, všimol si jeho dcéru. Klaudia bola vysoká a záhadná a pôsobila dojmom, že vo veku o päť rokov staršom od Bábika ju ešte nikto nepochopil. Basgitaru síce nemala, ale sama od seba a len tak podala Bábikovi kapučíno v plaste z autobusového automatu. A Bábika tam už aj bol, hotový, zamilovaný. Ostatné veci mal už neskôr ako zabalené do hmly. Matne si spomínal, že boli ubytovaní v rodinách, na každom koncerte niečo pokazil a pohádal sa s mamou pre čierne menčestráky, ktoré si narýchlo obstaral za svoje posledné eurá. Všetko francúzske prekryla slovenská Klaudia, ktorú si navždy zafixoval pištiacu pri každom vykuknutí smerom dole z najvyššieho vrchu Eiffelovky.

Keď sa na ďalší rok Bábika znova nedostal na školu, Klaudiu prešla trpezlivosť. Na najbližšie rande priniesla prstene a po svadbe symbolicky prešla po klávesoch svojho čerstvého muža kladivom. Najbližších niekoľko mesiacov a rokov Bábika cez pracovnú dobu inštaloval do mestských vývesných plôch plagáty o nudných koncertoch a potom na nich šaškoval ako zvukár, osvetľovač, uvádzač a bufetár. Po práci rýľoval dve záhrady a keď Klaudia chodila ďalej s tatkom šoférom na zájazdy, ostával doma s malým synom. Dobrovoľne a rád, takže jeho zúfalá mama časom kapitulovala: prestala spievať v súbore Rozmarín a s dôchodkyňami z ich ulice začala chodiť na zájazdy s chutným obedom a grátis súpravou froté uterákov.  

Niekedy Bábika vidím z diaľky kráčať parkoviskom pred Billou. Tri kroky za Klaudiou, odvlečie dve prepravky minerálky k autu, sadne si na miesto spolujazdca, kým mu v hlave hrá niečo obľúbené dobré.