Osobné retro a jeho slabé miesta

Bol medzi nimi kuchár, baník, námorník, potápač, požiarnik, vojak s policajtom, lyžiar, cestár, smetiar, aj inštalatér. Ženy si pamätám tri: učiteľku, zdravotnú sestru a ešte jednu, neurčitú v modrých šatách s kufríkom, ktorá mohla byť všetko aj nič, a tak iba šírila okolo seba závan tajomnosti. Na pohlaví vlastne nezáležalo: stačilo zložiť odnímateľnú vrchnú časť hlavy predstavujúcu vlasy a zo všetkých sa stali identické unisex figúrky. Niekto im hovoril igráčekovia, ďalší panáčikovia, počula som aj o pajkoch, ale u nás doma bývali vždy igráčikovia. Jedna z top hračiek môjho detstva sa nečakane vynorila, keď minulý týždeň prišla do pošty linka na toto video. Film malého chlapca z Anglicka bol inšpiratívny, takže som sa hneď išla hrabať do pivnice. 

Igráčikovia mali ruky, ktorými hýbali len hore a dolu, a nohy, ktorými sa nedalo pohnúť vôbec. Nôž, injekcia, lopata, vŕtačka, iné prístroje a ďalšie malé príslušenstvo potrebné na vykonávanie ich rozdielnych povolaní sa ideálne strácali a znova objavovali po celom byte. Aj keď boli statickí, pôsobili stabilne a dali sa využiť na rôzne spôsoby. V roku 1990, počas futbalových majstrovstiev sveta v Taliansku, z nich môj brat napríklad poskladal mužstvo. Dvadsaťdva igráčikov v jeho réžii utekalo za päťkorunáčkou po kobercovom trávniku na štadióne pod umelým izbovým osvetlením. Hráči sa volali podľa futbalistov vtedajšej československej reprezentácie a na konci ich priezvisk vždy nevysvetliteľne pribudlo písmeno k, takže do našej súpisky patril Skuhravýk, Hýravýk, aj Luhovýk, akurát ten Moravčík z toho vyšiel bez ujmy. Moje hry smerovali inam a dôležité miesto v nich zohrávala kauzalita. Napríklad baník sa po ťažkej šichte išiel najesť ku kuchárovi, keďže však dostal pokazené jedlo, prebral sa u sestričky v nemocnici. Pokračovať ďalej sa už nedalo: pacient bol bez rodiny, v špitáli ho nikto nenavštívil, preto smutný umrel, cestár po ňom prešiel svojím valcom a hotovson, jeden príbeh sa skončil a mohol nastať nový.

Lenže v našej pivnici už teraz baník, sestrička, ani žiadny iný igráčik nebol. Vyhodili sa, samozrejme, aj so stolným futbalom, ktorému sme hovorili strunkový, a príbuzne poňatým hokejom. Najskôr pri nejakom maľovaní, keď definitívne miznú najlepšie veci, zatiaľ čo kraviny ostávajú, nech máme o čo zakopávať.

Retro síce spoľahlivo funguje a zaberá, ale vo väčšine prípadov je to zloba zlobná. Pokiaľ ide o retro osobné, máčanie sa v ňom nemá ďaleko od nostalgie. Ak stavy so zahmlenými očami a prerývanými vzdychmi nepotrebujete, treba vyskúšať niečo iné. Hej, vygoogliť si igráčikov medzi rýchlym obedom a bleskovou kávou je fit a najľahšia vec. Nájdete si ich, možno aj objednáte, doma vybalíte a pocítite tri sekundy čistej rozkoše. Ale čo s nimi potom akože?! Vyložím ich na policu a pri najbližšej príležitosti zanesiem do pivnice? Napíšem im scenár a budem sledovať, ako sa vzájomne motivujú vo vzťahoch a posúvajú dej smerom vpred? Pôjdem s nimi v električke a pri pyramíde im vysvetlím, že toto je Slovenský rozhlas? Nechám ich byť spúšťačom, vďaka ktorému všetci okolo zistia, že nakoniec ani ja nebudem kompletná?

Niektoré veci je asi lepšie nechať tak, ako boli. Nostalgia pôsobí pateticky, recyklácia trápne a nech človek skúsi hocičo, vždy urobí zle a všetko je nanič. Možno by bolo jednoduchšie byť statický, pritom však stabilný, hýbať len rukami a iba hore a dolu, vlastniť nejaký účelný predmet a robiť s ním určitú činnosť ako napríklad ten cestár, alebo indiferentná záhadná žena s kufríkom a kompletne si vystačiť so súčasnými zážitkami. Aspoň na chvíľu, kým sa zas nanovo neohlásia retro podnety.

Foto: www.igra.cz