Človek epický

Ešte stále sa kochám čerstvo nadobudnutým pocitom dospelosti. Je to nový kút v mozgu, sám som si ho lokalizoval kamsi za ucho, mohol by to byť tumor, ale nie je. Je to pocit, čo pocit, priam nutkanie obracať sa smerom k mladším, ľuďom, asi a čosi im povedať. Čosi zásadné, samozrejme, nie vzhľadom na to, akí sú, ale vzhľadom na to, ako ich vidím ja a čo mi na nich prekáža. Keďže už to nie sme my mladí, ale sú to oni mladí, začali mi celkom prirodzene prekážať.

Hryziem si do jazyka a zväčša mlčím, ale keďže nutkanie mám stále a s dohryzeným jazykom sa mi nedá jesť, občas nezahryznem a vyjdú z mňa slová a je ich veľa, zložených do niekoľkých viet a nedá sa na ne reagovať inak než mlčaním, lebo je ich na nich príliš a ak by boli napísané, boli by napísané v nie jednom riadku, ale v riadkoch viacerých a možno aj v odstavci, a to už je ich naozaj priveľa, aby ešte dávali zmysel.

Alebo nie, je ich priveľa na to, aby oni zmysel odčítali. Lebo oni sú problém, sopliaci a prekliate esemesky a chaty, čítaj čety.

Vraj existujú ľudia, ktorí majú s rozprávaním problém, volajú sa introverti a človek by sa v nich slova nedorezal, ale nikdy som žiadneho nestretol. Len maskovaných extrovertov, v ktorých sú celé haldy slov, hory slov, kopy slov, slov zástupy, v ktorých sú všetky slová a sú to slová veľmi múdre, len ten druhý im musí stáť za to, aby ich dali von. A najlepšie na nich je, že sa dajú spoznať, ak je človek ochotný a dokáže najprv načúvať mlčaniu.

Ja taký, žiaľ, nie som. Som táraj, čistý nemaskovaný extrovert, čo na srdci, to na jazyku, no nielen na srdci, všade. Človek, ktorý sa nepotrebuje dostať k slovu, aby sa mohol ozvať, naopak. Človek, ktorý melie a melie a tára a drísta a kecá a hovorí a vraví a rozpráva a vykladá, až je to neznesiteľné, a keď sa odtrhnem, ani si nevšimnem, že už som v miestnosti sám.

Som jednoducho epický, neviem sa vyjadrovať ani stručne, ani k veci, večne hľadám metafory a opisujem banálne detaily. Mnohokrát ani preto nie, aby som myšlienku ilustroval, ale len preto, že ma to baví. 

To isté v prípade písaného textu: grafoman ani z učebnice, ktorý potrebuje vedieť maximálny počet znakov v texte preto, aby ho napísal iba o trocha dlhší a nie o veľa. Keby som žil v Amerike a písal fantasy romány, už mám vyrobené.  

Pri všetkých nevýhodách, ktoré to so sebou nesie, má to aj jednu výhodu. Dokážem ľudí uťahať až tak veľmi, že nakoniec už sa neudržia a často v rozčúlení mi pekne vynadajú. Ale dosiahol som svoje, dostal som z nich slovo.

Lebo o slová mi ide, slová mám rád a ak rád rozprávam, tak len preto, že ešte radšej počúvam a často som jediný, koho počúvať môžem. Nikto iný mi nechce nič povedať, vtedy aspoň viem, že problém je na mojej strane, že som toho človeka píliš vyrušil svojimi vlastnými slovami nato, aby sa jemu chceli vravieť tie jeho.

Iné to je vtedy, ak by aj dotyčný čosi povedal a rád, ale nejde to, lebo nevie. Niežeby nehovoril tým istým jazykom, len ním nevie hovoriť, nedokáže ním narábať, nedokáže pomenovať slovami z toho jazyka veci, čo má v hlave, alebo aj tie, čo v hlave nemá.

Rýchlosť je asi užitočná a stručnosť pravdepodobne tiež, len sa obávam, že zabíja myseľ. Tá stručnosť myslím a hlavne pokiaľ to nie je stručnosť glosujúca, ale stručnosť maskujúca, ktorá nevychádza z poznania, ale snaží sa maskovať jeho absenciu.

Nedá sa to rozoznať okamžite, v niektorých prípadoch, ale zväčša hej, bez problémov, pre všetky slová, ktoré nemusia odznieť, aby sme ich za stručnosťou počuli. 

Od Woodyho Allena mám najradšej jeho výrok na adresu Vojny a mieru. Čítal som, je to o Rusku, povedal, a ak si teraz nespomeniem, či prostredníctvom niektorej zo svojich postáv, alebo sám za seba, tak je to celkom jedno. On si totiž môže dovoliť byť stručný, on nepotrebuje svojim poslucháčom dokazovať, že vie a vie o tom rozprávať. Nič iné nakoniec nerobí.

Rád sa rozprávam, s kýmkoľvek, tému netreba dlho hľadať, počasie a politika sa dajú riešiť vždy, ale radšej sa rozprávam o veciach, ktoré ľudí utvárajú. Človek tak spozná druhého a predovšetkým seba. Len ma mrzí, že už sa nedokážem porozprávať s ľuďmi o pätnásť rokov mladšími, hlavne s takými, s ktorými ma viažu spoločné záujmy. Žijeme v tej istej krajine, hráme rovnaké videohry, pozeráme rovnaké filmy a seriály, čítame rovnaké knihy, aspoň niektoré, neraz počúvame rovnakú hudbu – a predsa, keď už sa schyľuje k rozhovoru, ja sa len napriahnem, a oni už končia. Nie sme si cudzí, spája nás niečo menšinové, a predsa to nejde.

Je to super, alebo fajn, alebo dá sa, nič viac. Názor, postoj, zážitok uväznený v dvoch, troch slovách, vo vete, o nejakom hlbšom ponore nemôže byť ani reči. Moja zhmotnená nočná mora, ľudia, ktorými nechcem pohŕdať, naopak, chcem byť otvorený, chcem sa nechať spoznať a chcem spoznávať, ale nie je čo. Nie sú schopní zo seba dostať nič dlhšie, nič komplexnejšie, nič, čo by sa nevošlo do jednej esemesky, do jedného okienka v chatovacom (čítaj četovacom) formulári, či ako sa to volá.

V krátkej prestrelke viet sa vystrieda dvadsať tém, neotvorí, nespracuje sa ani jedna. Najsmutnejšie na tom je, že oni by hádam aj chceli, ale nevedia ako. Učia sa stručnosti, vedia, ako napísať štruktúrovaný životopis, ale to je tak všetko. Chýba hĺbka a ak nechýba, chýba vôľa hĺbku hľadať.

Možno práve toto je onen generačný konflikt, neschopnosť hovoriť rovnakým jazykom. Môj jazyk je epický, často až príliš, ale je taký preto, že tak je mi to blízke a tak sme hovorili. O šiestej šli na pivo, vracali a vracali sa na internát o druhej a celý ten čas sme každý poldecák prekladali vetami. A hádali sa, vášnivo a veľa vypili, dnes vidím čosi iné. Rozpráva sa máličko, až smutne málo, akoby nebolo o čom, hoci o čom je, len chuť chýba. Preto mám zo stručnosti strach, zabíja poéziu a hoci sa to ako paradox zdá, paradox to nie je.

Premýšľali sme nad riešením, bol to dlhý krásny rozhovor ľudí, ktorí radi rozprávajú a radi počúvajú, lebo sa majú radi a takto sa najlepšie môžu zdieľať. Vymysleli sme len to, že treba vymyslieť také esemesky, a také čety a maily, a také internetové fóra, ktoré budú odosielať len dlhé správy, dvetisíc znakov minimálne.

Chyba totiž musí byť v nich, nie v nás a toto je najlepší spôsob, ako ich donútiť čosi so sebou robiť. Ak by to bolo naopak, a my, hovoriaci a počúvajúci, ťahali by sme za kratší koniec, znamenalo by to, že ich spôsob je lepší a pre nás, ľudí epických, už tu niet miesta.