Nenápadná Gumonka

Na konci roku 2007 prebehla bratislavskými novinami správa, ktorá zviditeľnila zabudnutú továreň Gumon na Košickej ulici. Údajne bola v jej okolí dlhodobo nameraná zvýšená koncentrácia formaldehydu v ovzduší. Trochu šokujúca správa, pretože pre väčšinu okoloidúcich a v okolí bývajúcich to je už roky továreň, ktorej chemická výroba sa skončila. Neskončila. Živorí.

Aj po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa dialo to isté čo dnes
Dalo by sa celkom popravde tvrdiť, že Gummonové závody – tak znel jeden z pôvodných názvov – vďačia za svoj vznik rakúsko-uhorskému vyrovnaniu (r. 1867). Vďaka nemu sa totiž začal rýchlejšie rozvíjať uhorský priemysel. Budapešť, Košice a Bratislava sa stali centrami, v ktorých sa pre vyššiu koncentráciu obyvateľstva pomerne rýchlo začalo s výstavbou tovární. Keď k tomu ešte v roku 1890 pribudlo vládne nariadenie, podľa ktorého boli zvýhodnené štátne dodávky od domácich výrobcov, investorom nebolo treba viac ponúkať. Rakúske firmy okamžite začali otvárať svoje pobočky na území Uhorska. Bratislava nachádzajúca sa v tesnej blízkosti Viedne bola kľúčovým miestom pre umiestnenie kapitálu. Hoci je pravda, že aj vtedy sa dialo to isté čo dnes. Produkt, ktorý bol takmer hotový, sa v Bratislave len skompletizoval, zabalil a ako domáci produkt výhodne predal štátnej správe. Iným, rovnako dôležitým faktorom, bolo trasovanie bratislavsko-trnavskej konskej železnice, od r. 1873 už parnej. Viedla po východnom okraji mesta a v jej blízkosti sa vyvíjala industriálna zóna. Najväčší dopravný uzol železničných vlečiek vznikol oproti dnešnému vyústeniu Poľnej ulice neďaleko Ondrejského cintorína. Keď v roku 1891 dokončili Most Františka Jozefa I. (Starý most), po ktorom viedla železnica až do Viedne, znamenalo to už len priemyselný rast.

Vlastné výskumné pracovisko mali len najlepšie továrne v strednej Európe
Otto Bondy, prevádzkovateľ a majiteľ Továrne na káble, účastinná spoločnosť, v Bratislave podnikal už od roku 1895. Preto nebolo žiadnym prekvapením, keď v Bratislave postavil ďalšiu továreň, už v priestore Mlynských nív. V jeho diele od roku 1910 pokračoval syn, Egon Bondy (zhoda mien s nedávno zosnulým českým spisovateľom a filozofom je asi náhodná, možno však ani pán Bondy netušil, že aj toto fluidum ho mohlo pritiahnuť do Bratislavy stráviť posledné roky svojho života). Pán Bondy bol vo vedení továrne až do svojej smrti v roku 1933. Fúzie bratislavskej Továrne na káble s továrňami rovnakého zamerania vo Viedni, Budapešti a Krakove boli dôkazom jeho podnikateľskej šikovnosti. Filiálka v Bratislave dostala názov: Továreň na káble – závod na výrobu gumonu. V továrni sa začínalo pracovať na strojoch na lisovanie kaučuku, ktoré vyrobila strojárska spoločnosť Karola Feitzelmayera. Po 1. svetovej vojne sa dodávateľ lisov zmenil. Stala sa ním bratislavská firma František Černý. Pán František Černý bol pôvodne zástupcom firmy Harley Davidson v Přerove. V Bratislave sa vypracoval z malej strojárskej výroby na významného výrobcu klasických strojárenských strojov. Známym sa stal najmä výrobou Worthingtonových čerpadiel, lanových dráh, lisov, čerpadiel na ťažbu ropy v Gbeloch, röntgenových strojov, ale aj opravou prečerpávacích zariadení na minerálne oleje v bratislavskom prístave. Zaujímavé na genéze vývoja firmy Černý je, že po roku 1957 sa stala súčasťou nedávno zbúraného Kabla Bratislava. Továreň na káble po svojom rozšírení v roku 1911 zmenila názov a stali sa z nej: Gummonové závody Mlynské Nivy. Okrem gumonu, gumoidu a futuritu sa tu vyrábal aj tvrdený papier, tvrdené plátno, olejové lakované plátno, umelé živice na lisovacie hmoty, káblový papier, umelý asfalt a lisoval sa bakelit. Za pozornosť určite stojí, že továreň mala vlastné výskumné pracovisko s laboratóriami. Všetky tieto skutočnosti ju posunuli na najvyššiu priečku tovární tohto druhu v strednej Európe a export produktov smeroval do celého sveta. Po 2. svetovej vojne Gumonka pohltila areál susednej továrne Herkules. Na jej mieste pokračovala v rokoch 1950 až 1970 výstavba nových budov. Tých, o ktorých sa dnes už len lakonicky konštatuje, že nemajú architektonický výraz.

Lisovňa bakelitu a nástrojáreň sú ukážkou vrcholného architektonického a technického riešenia
Za najhodnotnejšiu budovu Gumonky sa považuje úplne prvá budova z roku 1911 (lisovňa bakelitu). Jej obvodový plášť je tehlový a fasáda je štruktúrovaná pilastrami, lizénami a priebežnými podokennými rímsami. Nízka sedlová strecha na koncoch budovy má na nárožiach osadené kamenné gule. Riešenie spočívajúce v redukovaní dekoru, používaní len základných geometrických tvarov a využívaní vlastností konštrukcie a materiálu ako estetického prvku poukazuje na vplyv viedenskej školy z prelomu 19. a 20. storočia. Medzi jej vedúce osobnosti patrili autori projektov industriálnych objektov ako Bruno Bauer, J. Hoffmann, O. Wagner. Žiaľ, autora bratislavského projektu ani stavebníka nepoznáme.

Lisovňa bakelitu a nástrojáreň z roku 1928 sú ukážkou vrcholného architektonického a technického riešenia priemyselných stavieb. Hoci sa nástrojáreň nevyznačuje exkluzívnym výrazom starších industriálnych budov, je príkladom zjednodušovania typického pre 20. roky 20. storočia. Dôležité je, že máme možnosť aj v Bratislave sledovať postupné vývojové trendy v architektúre priemyselných budov, ktoré bolo možné realizovať výhradne vďaka kapitálovo dobre krytým investíciám. Zo samotnej realizácie zasa vyplýva, že autori návrhov sledovali vtedajšie európske dianie v architektúre a z neho priamo aj vychádzali.

V novšej časti továrne sa dodnes vyrábajú elektrotechnické vrstvené a vinuté izolanty na báze bavlnenej alebo sklenej tkaniny alebo celulózového papiera. Impregnácia sa robí epoxidovou alebo krezoformaldehydovou živicou, čo môže byť dôvod, pre ktorý boli namerané zvýšené hodnoty formaldehydu v okolí prevádzky. Areál využívajú rôzne drobné firmy, ktoré si tu prenajali priestory. Preto tu pokojne môžete navštíviť sklenárstvo alebo pneuservis. Pri troche šťastia (napríklad s odôvodnením, že ste poblúdili) aj nafotiť tento unikátny areál. Ťažko je odhadnúť, či podľahne asanácii, alebo sa mu dostane ochrany v podobe nálepky národná kultúrna pamiatka.