Továreň, ktorá bola skoro hradom

Pre mojich rodičov to bola Cvernofka. Pre mňa eMDéŽetka. V poslednom čase sa hovorí o Danubiuske. Stále je reč o budove, ktorá určite nielen mne pripomínala inú verziu bratislavského hradu. Nádherná budova staroružovej farby, ktorá stojí na Trnavskej ceste v Bratislave. Jej pôvodný názov bol Danubius – cvernovka.

Výstavba samotnej továrne spadá do obdobia tzv. druhej vlny priemyselnej revolúcie v Uhorsku. Tá prišla po období hlbokej hospodárskej krízy, ktorá nastala v 70. rokoch 19. storočia. Hoci sa textilná výroba v Uhorsku vyvíjala oneskorene oproti západoeurópskym krajinám a nikdy nezískala dominantné postavenie, pretrvala aj do éry komunistického budovania svetlejších zajtrajškov. V podstate až porevolučný vývoj po roku 1989 znamenal skutočný útlm. Továreň Danubius – textilné závody, účastinná spoločnosť, bola zapísaná do živnostenského registra v Bratislave 14. júna 1909. Od tohto dátumu začala továreň spracúvať egyptskú, tureckú a americkú bavlnu. Na niekoľkých desiatkach najmodernejších strojov anglickej značky Platt s celkovým počtom 33 838 vretien sa vyrábala česaná priadza, mykaná priadza a priadza na potáčoch. Po 2. svetovej vojne nastalo krátke obdobie útlmu a v roku 1958 prebehla v národnom podniku Závody Medzinárodného dňa žien (podnik dostal nový názov slávnostne 8. marca 1952) rekonštrukcia strojového vybavenia. Staršie stroje nahradili sovietskymi, talianskymi, československými a rumunskými. Napriek tomu sa ešte v roku 1983 vo výrobe používali dva pôvodné anglické stroje.

Metafora sily a stability, tak ako bol chápaný priemysel na konci 19. storočia
Autorom projektu tejto zaujímavej budovy je viedenský architekt Mayereder a samotnú stavbu realizovala spoločnosť Pittel a Brauseweter, ktorú v 70. rokoch 19. storočia založil stavebný inžinier Victor Brauswetter a podnikateľ barón Adolf Pittel. Spoločnosť realizovala stavby po celej strednej Európe a jej dvornými architektmi boli už spomenutý Mayereder, Ignác a Alexander Feiglerovci a Ramler. Hlavná budova bola postavená modernou technológiou železobetónovej stavby. Skelet predstavuje železobetónovú konštrukciu s riešením interiéru ako priestrannej haly v každom podlaží, ktoré sú osvetlené z každej strany veľkými oknami. Technické poňatie vnútornej dispozície objektu bolo v súlade s dobovými inovačnými trendmi. Hlavná budova, tak veľmi podobná hradu, alebo trochu romanticky upravenému zámku, je napriek svojej monumentalite veľmi elegantná. Súčasní znalci architektúry hodnotia výraz budovy ako metaforu sily a stability, tak ako bol chápaný priemysel na konci 19. storočia. Továreň radia do obdobia historizujúcej eklektiky s náznakmi viedenskej geometrickej secesie. Pre architektúru tovární rakúsko-uhorských miest postavených pred 1. svetovou vojnou bolo charakteristické spájanie dvoch v podstate protichodných slohov. Jeden vychádzal z ukrytia progresívneho konštrukčného riešenia a druhý z funkčnej dispozície v historizmom inšpirovanej architektonickej forme. Celok sa tak stal vyššie spomenutým vyjadrením dobového vnímania industriálnej architektúry.

Trnavská cesta a jej architektonický vývoj
Vzhľadom na niekoľkokrát opakovanú zásadu, že architektúra rešpektovala prostredie, do ktorého mala byť umiestnená, a že sa v nej objavujú historizujúce prvky, je zaujímavé pozrieť sa na oblasť Trnavskej cesty na konci 18. a začiatku 19. storočia. Trnavská cesta ústiaca do Trnavského mýta, ako aj názov napovedá, bola mýtnou cestou, ktorá sa začínala za mestskými valmi. Prechádzala cez mestské pasienky a v roku 1822 ju vysadili topoľovou alejou. Už v roku 1831 zasiahol túto oblasť boom nákupu pozemkov, napriek tomu na Rakssányiho pláne z polovice 19. storočia je v týchto miestach zakreslená mestská priekopa, teda miesto používané aj ako smetisko. Na mýtnej čiare boli ešte v roku 1848 závory a v roku 1850 tu stála železničná budova. Na začiatku 20. storočia (v roku 1906) stál v týchto miestach vojenský cintorín a dokonca v roku 1931 na severnom rohu Trnavskej cesty a ulice Odbojárov starý cintorín chudobných (dnes na tom mieste stojí Zimný štadión). V jeho západnom rohu býval šarha. A severne od neho nemocnica pre vojenské kone. V priestoroch dnešných ulíc Palkovičova – Trnavská – Bajzova bola policajná kolónia. Zo 70. rokoch 20. storočia, keď tam ešte stáli pôvodné domy, si dodnes pamätám detské ihrisko s vysokým kovovým plotom a detským bazénom v blízkosti starej materskej školy na Prešovskej ulici. Na Palkovičovej bývala výborná predajňa zmrzliny. Keď píšem tieto riadky, tak si uvedomujem, ako veľmi sa Bratislava zmenila od mojich detských rokov. Dnešné športoviská v blízkom okolí továrne sa začali stavať v roku 1929. Prvé bolo ihrisko Športového klubu Štefánik.

Od začiatku roku 2008 sa rieši problém, či bude budova Danubiusky vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, alebo nie. Fascinujúci problém, ktorého korene sú v snahe investorov zhodnotiť nákup pozemku a v úradníckej nepripravenosti pamiatkarov využiť existujúcu legislatívu v prospech ochrany pamiatkového fondu.